Štvrtok večer.
Kamaráti, Irish, pivko, pohoda.
Nič mi nechýba. Oslavujem týžden bez cigarety, a pozorujem ľudí naokolo.
S úsmevom.

Popri našom stole sa mihla známa tvár. Chalan zo školy. Tak trochu troska. Podľa všetkého ho zrejme vyrazili, pretože po raňajšom čiernom opravnom termíne vyzeral dosť posmutnelo. Prechádza od stola k stolu a pýta si trávu.

Videl som v ňom seba pred necelým rokom... Stále ma občas chytá chuť, ale k verejnému žobraniu makaku by som nikdy neklesol.
Človek bez prítomnosti, ktorý v minulosti nemá nič o čo by sa mohol oprieť, a budúcnosť je príliš nejasná na to, aby v ňu mohol veriť. Každý občas zažívame toto podivné vákuum, ibaže u niekoho je minulosťou, a u niekoho dneškom.
Možno že toho s ním mám netušene veľa spoločného... Možno by som mu mohol pomôcť... Ale ak som niečo neznášal, boli to ľudia ktorí ma ľutovali a ponúkali mi pomoc.

Klesli mi kútiky, a začal som sa zamýšľať. Prečo mi ho nie je ľúto? Je to tým, že sa napriek svojmu stavu pozerá na okolie arogantne a s udivujúcim sebavedomím? Odpudzuje ma svojim správaním? Alebo je to tým, že v mojej opitosti šťastím nechcem vnímať cudzie problémy?

Vždy som veril v to, že empatia je tým najdôležitejším pre pozitívne ľudské vzťahy. Len empatický človek môže mať skutočných priateľov, pretože samotná podstata priateľstva ktoré prežije aj krízy spočíva na vzájomnom porozumení, schopnosti vcítiť sa, a počúvať.

Počas posledných týždňov som bol zavalený prácou. 12 hodín denne za počítačom zabitých plánovaním, prehrabávaním sa v starých materiáloch a vytváraním nových, ktoré aj tak o pár rokov budú nepoužiteľné. Zmeniť pár ľudí a tým zmeniť budúcnosť. Toto všetko ma držalo a drží v tomto kolobehu.... Zmeniť človeka... Je to síce fajn, ale nie je správne popri tom všetkom zanedbávať priateľov a zabudnúť na svoje záľuby a sny.

Dotyčný obehal všetky stoly, a kývajúc sa z boku na bok chôdzou typickou pre človeka v priširokých nohaviciach odišiel preč s prázdnymi rukami... Možno si v hlave hovoril, že jeho návšteva Irishu bola zbytočná.

Netušil však, že keď v piatok cestou domou zistím, že som si v Bystrici zabudol adaptér od notebooku, budem z toho šťastný.

Čakajú tri dni prázdnin plných Hvoreckého, Kerouacka a Bukowského...
A práve tento človek, v mojom živote nič neznamenajúci, ma prinútil svojou púhou pársekundovou prítomnosťou zamyslieť sa nad rovnováhou vo svojom živote.

Víkend. Prvý po dlhom čase strávený oddychom.