Rozhovor se slovenskou etnografkou Soňou Kovačevičovou, která se systematicky zabývá studiem slovenské lidové kultury, přibližuje povahu národa, s nímž jsme tak dlouho žili v jedné zemi, a přesto o něm víme tak málo.

* Pôvodne ste študovali germanistiku a romanistiku, prečo ste sa rozhodli študovať aj etnografiu, či presnejšie v tom čase národopis?

Veľmi jednoducho. V germanistike a romanistike sme totiž museli študovať staré kultúrne dejiny Germánov a Románov. Románi by boli ešte ušli, ale pieseň o Niebelungoch mi doslova pila krv. Za vojny bola totiž na fakulte nemčina privilegovaná. Tak som si povedala, prečo sa ja mám nimi zaoberať, vykašlem sa na to a budem študovať niečo, čo mi je bližšie. Vybrala som si teda národopis, ku ktorému som si pribrala archeológiu a dejiny umenia. No kvôli absolutóriu som musela dokončiť aj spomínanú germanistiku a romanistiku. Ako sa však ukázalo, dostala som sa z dažďa pod odkvap.

* Prečo?

Dovtedy sme totiž mali kontakty s Prahou, prednášali nám ruskí formalisti, ktorých poslali po roku 1941 domov. Na katedru etnografie prišiel nemecký profesor prednášajúci führerovskú politiku, ktorý sa snažil dokázať, pokiaľ až siaha germánsky kultúrny vplyv. Takže sme nakoniec na jeho prednášky ani nechodili a študovali sme v kaviarňach, kde nám docenti a starší kolegovia vysvetľovali nové veci, ktoré k nám prichádzali najmä zo Švajčiarska prostredníctvom kníhkupectva a vydavateľstva Borový. Zo štrukturálnej metódy som nakoniec napísala doktorandskú prácu. Keď som ju obhájila, povedali mi, že sa štrukturálnou metódou zapíšem do dejín a budem mať najlepšie umiestnenia. Osud však chcel inak. Po roku pôsobenia v Národopisnom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave ma preradili do výroby. Bolo to v období po roku 1948, keď nastala línia buržoázneho nacionalizmu.

* Takže vám predsa len tá doktorandská práca zabezpečila budúcnosť...

To áno. Stala som sa skladníčkou, odtiaľ som išla do SĽUK-u do krojovej dielne a po troch rokoch som sa opäť vrátila do akadémie. Vymysleli sme si s jedným starším profesorom metódu, ako so svojimi prácami obstáť pred vtedajším režimom - v úvode a v závere sme citovali Rusov a marxizmus-leninizmus a v jadre sme písali de jiny ľudovej kultúry. No čert nespal a v roku 1958 sa začal hon na bosorky. Vtedajší minister štátnej bezpečnosti Bacílek vymyslel, že biele goliere sú zhubou národa, chcú naoktrojovať buržoázne smery a začal inteligenciu prenasledovať. Tentoraz som však neputovala do výroby, ale do dokumentácie Pamiatkového ústavu, kde som mala k dispozícii celú dokumentáciu o pamiatkach Slovenska. Vďaka tomu som poznala všetky dediny na Slovensku. V Pamiatkovom ústave sa mi doslova otvorili dejiny našej kultúry. Podobne ako ja boli v ústave „odložení“ pani doktorka Günterová ako pamiatka Nemcov na Slovensku, Martin Kusý ako nedostatočne marxistický architekt a mnohí iní. Boli sme naozaj veľmi dobrá zostava. V tom čase sa začal písať Súpis pamiatok na Slovensku. Keď však bol hotový, nastal problém s jeho vydaním, pretože v ňom bolo veľa kostolov.

* Nakoniec však súpis vyšiel. Na čom ste pracovali po jeho vyjdení, čomu ste sa venovali? Stále ľudovej architektúre?

Medzitým prišlo obdobie Dubčeka a ja som sa opäť dostala do akadémie. Dali mi robiť Etnografický atlas Slovenska. Práca na ňom trvala dvadsať rokov. Vedela som, ako detailne pracovali na podobných atlasoch v Maďarsku, Poľsku či Švajčiarsku. Bola som milo prekvapená, že aj napriek môjmu pôvodu ma z akadémie púšťali do sveta, aby som pochodila a zoznámila sa s európskymi národopisnými centrami. My sme k spracovaniu atlasu pristúpili podobne ako Švajčiari, ktorí skúmali všetky etnicity u nich žijúce. Okrem toho po šesťdesiatom ôsmom bola situácia, keď chcel každý niečím prispieť k tomu, aby z kultúry niečo zostalo. Kdekoľvek sme prišli, miestny rozhlas vyhlásil, že prišli takí a takí, že im treba pomôcť, takže ľudia vo všetkých lokalitách Slovenska nám vychádzali v ústrety. Veď to aj bola práca o ich kultúre.

* Atlas bol obrovským projektom, práca na ňom určite nebola jednoduchá. Tušili ste, čo bude obnášať?

Práca na atlase bola veľmi pekná, no dvadsať rokov je dvadsať rokov. Mala som na starosti stosedemdesiat ľudí. Preto som medzitým, aby som si trochu vydýchla, robila aj iné menšie práce. Na výskum sme využívali v inojazyčných prostrediach aj študentov, ktorí daný jazyk ovládali, alebo sme spolupracovali s tamojšími múzeami. Napríklad na východnom Slovensku si rusínske múzeum zmapovalo svoje rusínske dediny, Nemcov sme trochu kamuflovali, pretože tí už boli v rámci Benešových dekrétov dávno vysťahovaní, preto sme skúmali okolité dediny. Výskum sme nerobili len popisne, ale analyticky. Hoci sme si mali všímať len robotnícku triedu, mapovali sme všetky sociálne vrstvy na dedine. Navyše, a to neviem dodnes pochopiť, nám ostatné ústavy akadémie veľmi pomáhali. Napríklad literárnovedný ústav robil témy, ktoré sa týkali literatúry, divadla a pod.

* Pravdepodobne každý cítil, že tu nejde len o politickú objednávku, ale o dôležitú vec, v prípade atlasu aj o niečo, čo tu zostane.

Asi bol každý presýtený politikou. Jazykovedný ústav nám tiež veľmi pomáhal, no oni mali tendenciu zabraňovať používaniu niektorých lokálnych názvov ako spisovných. Vadili sme sa s nimi, ale bolo treba nájsť spoločnú cestu. Ďalším nápomocným nám bol geografický ústav, ktorý už pred nami vydal Atlas slovenskej republiky a podnik Slovenská kartografia poznal všetky nové kartografické metódy, preto naše „pokecy“ vedeli previesť do kartografického stvárnenia. A to bola krásna práca. Nebolo v nej žiadne politikum, hoci sa to dialo v dobe normalizácie. Bolo to odporné obdobie, no akadémia si uvedomila, že vydaním troch atlasov (etnografického, geografického a jazykového) sa vyplní jedna veľká diera o kultúre Slovenska. V rámci Európy sa nám atlasom dostalo veľkej pocty, najmä u Poliakov, Nemcov, Švédov, pretože mnohí len s ťažkosťami napredovali. Atlasom sme vlastne poukázali na to, že slovenská kultúra je špecifická nielen tým, že je slovenská, ale že kooperuje s Nemcami, Maďarmi, Poliakmi, že nasala do seba prvky ich kultúry. Samozrejme že sme boli hneď nacionalistami obvinení, že sme ubrali slovenskosti. Ale veď tolerancia musela byť! Veď napríklad na Spiši v jednej dedine spolu žili Slováci, Ukrajinci, Rusíni, Nemci, Cigáni, Židia! Poukazovalo sa na to, že Nemci rozpútali druhú svetovú vojnu. No ale Nemci žili na Spiši osemsto rokov, ktoré bolo treba analyzovať, nie tridsiate roky a svetovú vojnu! Po nej bola vyhlásená kolektívna vina a došlo k ich odsunu. Mnohí, chudáci, ani nevedeli prečo.

* To je dodnes otvorená rana...

Slovensko je špecifické. Tu sa nič neurobí do dôsledkov. Do ruky sa mi dostala kniha spomienok deportovaných Nemcov do Porúria a dolného Saska. A v nej profesor, ktorý v tom vojnovom období bol na Slovensku fašista, sa tam zrazu „prerodil“ a píše, že všetko, čo vyskúmal u týchto deportovaných Nemcov, je veľmi blízke slovenskému etniku a mohlo to vzniknúť len vo vzájomnom spolužití. To sú tie dejinné zvraty. Ľudia, ktorých deportovali, sa mali v Nemecku omnoho lepšie - dostali odškodné, a keď išli do penzie, ako baníci si žili v Nemecku lepšie ako na Slovensku. Ja som neskôr v práci o karpatských Nemcoch napísala, čo všetko priniesli slovenskému etniku. Napríklad levočský dóm, stavaný pre mešťanov, do ktorého chodili Slováci z celého okolia, formoval celé kultúrne prostredie. Aj môj otec, hoci pochádzal z Liptova, aby nemusel študovať po maďarsky, chodil na nemecké gymnázium do Kežmarku. Lebo tu i v Levoči sa na gymnáziu vyučovala aj slovenčina. O tom i o inom sa však nikde nepíše. Tieto gymnáziá mali výborné knižnice a mládenci, ktorí ich absolvovali, mali otvorené cesty na najlepšie vysoké školy - v Berlíne, Prahe, vo Viedni. Profesori, ktorí tam vyučovali, boli na vysokej úrovni, neboli pošahaní nacizmom ani náboženstvom.

* Mináčovci oklieštili kultúru nášho územia na rurálnu - na potomkov pastierov oviec. Nenarážali ste na tento fakt?

Vôbec nie. Mám jednu tézu a tú obhajujem spolu so slavistom Ďurovičom, ktorý emigroval v roku 1968 do Götteborgu. On napísal okrem iného prácu, v ktorej urobil rozbor štúrovskej slovenčiny. Podľa neho táto slovenčina vôbec nebola rečou liptovského a oravského ľudu, ale liptovského a oravského meštianstva a zemianstva. Ide však o to, čo rozumieme pod pojmom ľud. Na Liptove je z deväťdesiatich deviatich dedín len sedem etnografických, ostatné sú dediny a mestečká s malomestským rázom. Musíme sa naučiť, že ak niekto obrábal aj polia, nebol hneď roľníkom. Aj remeselníkovi dávalo pole predsa obživu, veď v Uhorsku nebola iná možnosť. Štatisticky je síce dokázané, že za prvej republiky a začiatkom druhej svetovej vojny pracovalo na poli naozaj veľa ľudí, no nie všetci z toho žili. Veď mnohí žili z remesla, z kovoroľníctva, živili sa prácami, za ktorými odchádzali do zahraničia. Tento fakt neberieme dostatočne do úvahy. Na druhej strane, keď prišli na Slovensko Rusi, hovorili, že tu sú samé mestá, lebo murovaný dom s bielymi záclonkami, to predsa nemôže byť dedina.

* Iľja Erenburg zase hovoril, že Slovensko je zvláštna krajina, v ktorej nie sú mestá. Sto metrov od námestia už kotkodákajú sliepky a kvičí prasa.

Od 14. storočia sa na našom území uplatňovalo právo takzvanej šoltýskej obce, na čele ktorej bol richtár, volený či dosadený panstvom. V takejto obci sa domy stavali podľa plánu - boli to námestia s ideologickým puncom - kostolom a na konci dediny bol kaštieľ. Slovensko je malé územie, preto sú aj naše veľkomestá neporovnateľné s inými európskymi ako Paríž, Viedeň. Skôr sa treba poohliadnuť a porovnávať sa s fínskymi či švédskymi mestami. Okrem toho u nás veľmi dlho pretrvávala rozšírená rodina. Špecifická je oblasť južného Slovenska, kde prevládal jednodetný systém, a to z dôvodu, aby sa nemuseli deliť majetky.

* Preto sa dlho tradovalo, že Maďari majú nižšiu pôrodnosť? Z tohto praktického dôvodu?

Nízka pôrodnosť je charakteristická nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov - luteránov. Na mojich výskumoch som sa rozprávala s mnohými pôrodnými babicami a padla aj otázka, ako sa „zabezpečoval“ tento jednodetný systém. Len ako príklad uvediem jednu dedinu, Turie Pole, v ktorej bol veľký cintorín s množstvom bielych náhrobných kameňov s fotografiami žien a veršíkmi, ktoré naznačovali, že ženy zomreli pri nejakom zákroku. Na Orave sa zase v mnohodetných rodinách starší súrodenci skladali na štúdium tým mladším, aby sa tí živili niečím iným, neboli odkázaní na pôdu a tá sa nemusela deliť. Vo Važci, kde mali v rodinách tiež veľa detí a museli mať kvôli tomu poschodové postele, koloval aj takýto vtip vychádzajúci zo skutočnosti: Malý Janko kričí tatovi: „Tato, tato, kým vy jedno urobíte, dve zabijete!“ Všeličo teda bolo, no nerozpráva sa o tom, lebo my chceme veriť, že sme svätý národ.

* Veľa sa dnes hovorí o zmene hodnôt v celej spoločnosti. Jednou z mála možností prístupu dedinského spoločenstva ku kultúre je televízia. Je televízia nosičom nejakej kultúry?

Ak, tak pseudokultúry. Mnohým starším, ale aj strednej generácii sa venezuelské či mexické seriály veľmi páčia, pretože v nich nájdu zaľúbené momenty, zradu, všetko možné. Treba si však aj uvedomiť, že oproti minulosti stúpla krivka ľudí so stredoškolským vzdelaním. Chybou však je, že títo ľudia sa nenaučili vzťahovému mysleniu. Naučili sa určité pojmy, množstvo vzdelanostných vecí, ale nenaučili sa vidieť, čo s čím súvisí.

* Hovorili sme o strate úcty k starším. Cudzinci sú však u nás veľmi prekvapení, keď vidia, že mladí uvoľňujú miesta starším ľuďom v hromadných dopravných prostriedkoch. Vo veľkých mestách západnej Európy je niečo také nepredstaviteľné.

Ani v Prahe. Rodina, ktorá mi tam žije, vždy hovorí, že v Prahe je oproti Bratislave absolútne neslušná spoločnosť.

Rozhovor vyšel v slovenské revue Knihy a spoločnosť.

Foto popis| Soňa Kovačevičová.
Foto autor| Foto Damas Gruska