S mierne zaťatými zubami som ja, zarytý a hrdý pohan, absolvoval svadbu "pred tvárou cirkvi". K samotnému obradu sa nevyjadrujem, len vyslovujem potešenie, že som sa nemusel hrať na blbečka a akceptovali, že jednoducho tým im veciam viery neverím (naopak, hnusia sa mi). Takže keď si väčšina ľudí čosi mrmlala pod nosom (vraj sa modlili), ja som sa zabával tým, že som kopal nožičkami nášho syna.

Chcel som sa však vyjadriť k tomu, keď mi kolega blahoželal so slovami "blahoželám, že si sa k tomu postavil zodpovedne, i keď v opačnom poradí". O poradí najprv dieťa, potom svadba diskutovať nemienim, každý má vlastný názor, ale zarazila ma iná vec - to, že som so svojou rodinou, že sa starám o dieťa, to je utekanie od zodpovednosti, ale podpísanie nejakého lajstra pre to, aby sme si zjednodušili život a iné papierovačky, to pre katolíkov znamená prijatie zodpovednosti. Ako keby som nebol dostatočne dobrý otec, ak nie som ženatý. Ako keby obrúčka zabránila nejakému chlapovi utiecť od rodiny, alebo na ňu zvysoka kašlať. Nechápem túto zvrátenú logiku.

Svadbou sa predsa pre nás nič nezmenilo. Máme stále rovnaké trvalé bydliská, Dominik nás každé ráno zobudí kopancami a džavotaním (skvelé slovo), bývame stále v podnájme. Akurát moja drahá, vlastne teraz už manželka, si musí vybaviť nové papiere kvôli menu.

Ešte mám toho veľa, čo by som chcel na túto tému povedať, ale neviem to sformulovať do nejakého súvislého textu, takže možno neskôr, ak sa mi to zrovná v hlave .)



p.s. tým, ktorí nás poznajú sľubujem, že poskytne aj ďalšie foto.. časom