medzitým sa stihli všetky moje tínedžerské idoly zapredať, vypredať, skrátka banalizovať. I have to laugh when I see Life on MTV.

(aby som uviedol veci na správnu mieru: vlastne som príliš nemal tínedžerské idoly v pravom slova zmysle, mám idoly celoživotné /a na tých ostatných v zásade nezáleží/, ktoré sa ex definitione nemôžu nechať banalizovať. neviem, či je moje zmýšľanie o nich príčinou tohoto javu, alebo či je toto zmýšľanie a tento jav len funkciou ich skutočnej povahy. tak si asi domyslíte, čomu verím radšej.)

medzitým sa stihla sestra zmeniť na adolescentku. matka zádrapčivo a zároveň so zjavnou radosťou hovorí „má frajera“, sestra to placho a dojímavo popiera, ešte sa vraj nevideli – je to láska cez internet; ale - „povedal mi, že spolu chodíme“. donesie mi ukázať jeho oznamko (hotelová akadémia vo Zvolene, myslím) a ja vôbec neviem, čo povedať. hoci by som veľmi čosi povedať chcel.

(niežeby sa niečo tak samozrejmé nemalo stať aj s mojou sestrou, ale predsa len sa musím pozastaviť. všetci okrem nej sa neustále pozastavujeme na najmenšej zmene v jej živote. pri človeku, ktorý sa s prehľadom vyvíja akoby štyri roky za populačným priemerom, čo je úplne irelevantné atď. ale predsa, a ktorý potrebuje pre svoje prežitie nemennosť v každom detaile, nemôže takéto neustále prekvapovanie sa nikoho prekvapiť.)

medzitým sa s matkou nezmenilo vôbec nič, len mačky nemáme dve, ale päť. "nemohla som ich tam nechať!" (veď ja ti rozumiem.) počet psov stabilizovaný.

(dočasne prerušujem moje úvahy na tému: „chce chlapíka, ale myslí si, že už pre nikoho nie je dosť atraktívna, alebo ho nechce, pretože ho jednoducho nepotrebuje?“ v prospech druhej možnosti.)

medzitým sa otec dostal na ideálny vrchol svojej životnej kariéry, splodil ďalšieho syna, z ktorého podobne ako zo mňa dúfa vytvoriť svoju živú repliku (a aby to nebolo príliš nápadné, pomenoval ho po sebe), presvedčil sa, že miluje život na vidieku, a všetko si to zjavne užíva. my spolu s ním, ako inak, a keby aj inak, nevidel by to.

(toto je presne podľa plánu.)

medzitým som sa ja stihol adaptovať – ako ma viacero kamarátov nenápadne upozornilo, hádam až príliš úspešne – na spoločný život s M. vlastne sa mýlia, čo sa týka príčin alebo pomerov intenzity ich pôsobenia, ten zvyšok vidíme rovnako. stal sa zo mňa napoly autista. vyčítam si, že žijem tak banálne, vyčítam si spôsob, akým som sa začal/prestal vyvíjať, každodenne a o to viac, že s tým nechcem nič spraviť. naučil som sa šoférovať a zistil som, že ma to mimoriadne baví a upokojuje. a iné.

(a čo bolo to hlavné, na pozadí čoho sa odohralo všetko to „medzitým“? je to v mojich šošovkách, v mojej pamäti, v mojom tele, v časovom rozmere môjho ega?

zdalo by sa, že dni plynú bez bližšieho upresnenia dôvodu.)