Prechádzam sa v záhrade plnej červených ruží. Každá je iná, vzrastom, odtieňom, mohutnosťou kvetu, množstvom a rozmiestnením tŕňov.
Ruže sa mi páčia.
Mám holé ruky.
Píšem ako dement, príliš popisne. Ale veď záhradkár.
Dej alebo miesto?
Miesto (odbočiť): Okrem ruží v záhrade nič nie je. Pôda je čierna a mokrá. Záhrada má plot, starý murovaný s hrdzavejúcim kovaním, kde-tu ešte presvitajú zvyšky zelenej farby. Dá sa preliezť, niečo mi však vraví, že to nie je dobrý nápad.
Dej (rovno): Ako som už spomínal, nemám rukavice. Nechcem ich. Teším sa, až z mojich rúk potečie krv. Úprimne: a nie kvôli krvi, nie kvôli bolesti, ale preto že to tak má byť, keď trháte ružu holou rukou.
Áno, ideme trhať. Dôvody nechajme v nevedomí. Vyhliadnem prvú skutočne peknú, bezchybnú a
- To čo sa stane je nepopísateľné, pretože nepochopiteľné pre prežívajúceho. Ruža predsa nemá vôľu.
Třne sa preskupujú na obranu. Nevadí, zvieram dlaň okolo stonky, prvé rany. Ruža sa vyťahuje zo zovrenia, uhýba rukám. Prvá, druhá, každá ďaľšia. Všetky. Prekonávam bolesť, nič to však neprináša. Po mnohých hodinách sa unavene opieram o plot, krv kvapká, ruže sú stále krásne.
Poučenie (daj prednosť): žiadne. Racio zlyháva. Možno je poučenie v tom.

Záver (nezastavuj!): Nad záhradou prelieta čmeliak. Preskakujem plot, utekám. Lietadlo postrekuje ruže herbicídom. Zachvíľu nebudú.