keď sem už viac neprídeš, napíšem ten najsmutnejší blog na svete

nestalo sa a toto nie je ten najsmutnejší blog na svete. je to len napĺňanie môjho sľubu. rozmýšľam, či sa mi vôbec chce niečo písať. najradšej by som sa teraz nepríčetne díval von oknom na nenápadne sa topiace kopčeky snehu a na lúče slnka, ktoré matne presvitajú cez mraky a na jemný vánok, ktorý sa zahráva s hompáľajúcimi sa vetvami stromov. pretože sa bojím, že skĺznem do pátosu

toto nie je ani môj najkrajší blog. je to môj najškaredší blog, pretože by mal byť najkrajší. a nedostanem zaň ani tých povestných 30 káčok, nemusíš sa báť. dnes ráno som si narýchlo obliekol svoj sveter zo včera a celý deň som cítil tvoju vôňu. myslím, že blog o osamelosti nemôže byť smutný a blog o láske nemôže byť krásny. tento blog nebude ani smutný, ani krásny

dokedy si budeme podľa teba spomínať na prechádzku po seine, výstup na golgotu či panelák pripomínajúci troch robotov stojacich vedľa seba? (ten v strede sa má samozrejme najlepšie, lebo tí druhý dvaja ho objímajú) na zachrípnutú rannú hlásateľku na stanici a nevrlú predavačku zo staničného bufetu? kedy kuriatku odpadnú jaspisové oči a dokedy ti budú na stene visieť utekajúci ernstovi vtákohlavci?

príde mi neskutočne hlúpe pokúšať sa to všetko opísať slovami. rovnako mi príde trápne privolávať si na pomoc básnické obrazy a metafory, ako "horúčkovité objatie" alebo "mlčanie tmy" alebo "uslzený mesiac". a okrem toho, včera v noci nebolo vidieť mesiac ani hviezdy, lebo bolo zamračené

pomôžem si aspoň jedným patetizmom: chýbaš mi. chýbaš mi ako nič iné na svete. tak, už som to povedal, môžme si dať ultra extra super jazmínový čaj. odteraz keď si pustím colleen, budem pritom vždy počuť aj škrabot myší pobehujúcich škárou v streche. ale nie, nie som smutný. mojich dvadsať rokov samoty plynie ďalej. ďakujem za oba tie dni, kedy som prvýkrát v živote cítil, že ma niekto ľúbi. a ak to tak nebolo, rád si to namýšľam

o pár dní sa zo mňa znovu stane cynik, aký som bol predtým, bez ilúzií, apaticky prežívajúc v tomto meste, kde všetko a všetkých neznášam, zaspávam v škole, ktorú neznášam a usmievam sa na ľudí, ktorým by som najradšej vrazil jednu do oka. pulóver si vyperiem, až keď z neho celkom vyprchá tvoja vôňa, aby som aspoň tých pár dní mal istotu, že si nebola len sen. potom začnú pochybnosti

či sme sa fakt ožrali z kofoly a vyfajčili pritom celú krabičku cigariet, či si ma naozaj trikrát nabila v biliarde a či sme naozaj videli tú reklamu na cigy so sloganom "Všetko sa práve iba začína!" s upozornením "fajčiari umierajú mladší"

nevieš ako to bolí mňa. ja už možno nikdy takého ako ty nestretnem. takého ako ja, takého ako ty

viem že už nikdy nebudem môcť vidieť tvoj úsmev a počúvať tvoje mlčanie a hrať sa s tvojimi vlasmi, že ma už nikdy nepohladkáš po líci, keď sa rozrevem ako malé decko, že ťa už nikdy nebudem môcť provokovať prezývkou šaňa a že už nikdy spolu nedopozeráme veľkú rybu. láska je sebecký cit a ja sa zaň hanbím. rovnako ako za všetky patetizmy, ktoré som tu napísal. pod zámienkou, že som nemohol byť neúprimný

cítim sa prázdny

ano, v tragikomédii nemôže byť koniec šťastný, zle si ma pochopil

ak náš príbeh bola tragikomédia, tvojmu vlastnému príbehu želám všetko dobré na ceste k šťastnému koncu. k malému domčeku, so slnečným svetlom, psíkom a niekým koho budeš môcť milovať

cítim sa neskutočne prázdny, ale dúfam že ma to prejde