chemické zbrane (tiež za pomoci západu). Napadol aj Kuvajt, no odtiaľ bol vyhnaný.
Washington hneď po invázii zaujímalo, či Saddám rýchlo odíde a zanechá tam "jeho bábku a všetci v Arabskom svete budú spokojní" (Colin Powell, vtedy veliteľ vojenského štábu). Prezident Bush mal obavy, že Saudská Arábia "na poslednú chvíľu zazmätkuje a akceptuje bábkový režim v Kuvajte" pokiaľ USA nezabezpečí ustúpenie Iraku.

Americká vláda sa teda obávala, že Saddám spraví to isté, čo sa udialo pod jej dohľadom v Paname (až nato, že ľudia v Latinskej Amerike boli čokoľvek iné, len nie spokojní). Vládni predstavitelia USA sa teda snažili hneď od prvého momentu predís? tomuto "najhoršiemu možnému scenáru." Vskutku príbeh, na ktorý by sme sa mali pozera? s dôslednos?ou.

Saddámove najhoršie zločiny boli doteraz spáchané doma, vrátane použitia chemických zbraní proti Kurdom a rozsiahle masakre Kurdov na konci 80. rokov, barbarské mučenie a každý iný nechutný zločin aký si viete predstavi?. Toto je vrchol ľadovca jeho hrozných zločinov, za ktoré ho právom odsudzujú. Je však dobré pýta? sa, ako často sú tieto plamenné udania a odsúdenia násilností sprevádzané krátkym dodatkom: "s našou pomocou."

Tieto zločiny boli teda známe už dávno, no západ to obvzláš? nezaujímalo. Saddámovi bol zopárkrát formálne pokarhaný; ostré odsúdenie kongresom bolo považované poprednými komentátormi za príliš extrémne. Reganovci a Bush starší pokračovali v spojenectve s týmto monštrom, bol dokonca dôležitým obchodným spojencom práve v čase jeho najhorších zverstiev.
Bush autorizoval zabezpečenie pôžičiek a predaj moderných technológií s jasnou možnos?ou použitia na výrobu zbraní hromadného ničenia (ZHN) hneď v deň invázie do Kuvajtu, neraz s podkopávaním snahy kongresu zabráni? mu spravi? tak. Veľká Británia rovnako autorizovala export vojenského vybavenia a rádioaktívnych látok niekoľko dní po invázií.

Keď korešpondent ABC a teraz komentátor ZNetu Charles Glass objavil továrne na výrobu biologických zbraní (za použitia komerčných satelitov), jeho odhalenie bolo ihneď zo strany Pentagonu odmietnuté a reportáž sa zamlčala. Až v okamžiku keď Saddám spáchal prvý skutočný zločin, čiže neuposlúchol príkazy USA (či zle interpretoval) pri napadnutí Kuvajtu bolo toto odhalenie prezentované širšej verenosti, čo Saddáma rýchlo zmenilo z priateľa na reinkarnáciu Atillu Húna.

Tie isté továrne boli použité ako demonštrácia jeho prirodzenej diabolskej povahy (the one who fucks with Satan :) pozn. prekl.) Keď Bush starší oznámil v Decembri 1989 nové darčeky pre svojho priateľa (taktiež darčeky pre americké poľnohospodárstvo a priemysel), bol to počin považovaný za málo dôležitý na to, aby sa o ňom vôbec písalo, snáď jediná správa sa vtedy objavila v Z Magazine.

Niekoľko mesiacov neskôr, krátko predtým ako napadol Kuvajt, navštívila Saddáma elitná delegácia zo Senátu, na čele s neskorším prezidentským kandidátom republikánov (Bob Dole), aby mu tlmočila pozdravy od prezidenta a ubezpečila tak, že na kritiku ohľadom brutálnych masových vrážd od odpadlíckych reportérov môže pokojne zabudnú?.

Saddámovi bol dokonca prepáčený aj útok na americké námorné plavidlo USS Stark, pri ktorom prišla o život veľká čas? posádky. To už je znak nesmiernej úcty. Jediná krajina, ktorej sa dostalo rovnakého privilégia bol Israel (v roku 1967). Poctou Saddámovi by sa tiež dalo nazva? ukončenie kontaktov s irackou demokratickou opozíciou, čo pokračovalo i po skončení vojny v Perzskom zálive . Washington tiež v tichosti odobril Saddámov zásah proti Šítskemu povstaniu, ktoré mohlo vies? k jeho pádu -- v záujme uchovania "stability," vysvetľovala múdro pritakávajúca tlač.



Zhrnutie:

To, že je zločinec je nepochybne pravda. To však nič nemení na fakte, že USA a Veľká Británia považovali jeho najväčšie zverstvá za nevýznamné (v "záujme štátu"), pred vojnou v Perzskom zálive, aj po nej. To je pozaduie, ktoré je najčastejšie opomínané.



2. Je pri pohľade do budúcnosti Saddám Husajn taký nebezpečný, ako tvrdia mainstremové médiá?



Svet by bol určite lepším miestom na život keby ho nebolo, to je jasné. Prinajmenšom pre obyvateľov Iraku. No už nebude taký nebezpečný ako v časoch, keď ho podporovali USA a Británia technológiami, ktoré mohol použi? na vývoj nukleárnych a chemických zbraní, čo pravdepodobne aj spravil.

Pred desiatimi rokmi odhalilo šetrenie Senátneho výboru pre bankovníctvo, že Bushova administratíva prideľovala licencie pre "dual use" technológie a "dodávky, ktoré boli neskôr Irackým režimom použité na výrobu nukleárnych a chemických zbraní." Ďalšie šetrenia to potvrdili a o tejto téme existuje viacero článkov, reportáží a akademickej literatúry (rovnako ako disidentskej).

Rok 1991 bol pre Irak rokom deštrukcie, krajina bola zdevastovaná a boli uvalené sankcie, ktoré pravdepodobne posilnili samotného Saddáma (tým, že oslabili možný odpor otrasenej spoločnosti), no istotne veľmi výrazne znížili jeho potenciál vies? vojny a podporova? terorizmus.

Nadvôvažok je jeho režim od roku 1991 obmedzovaný bezletovými zónami, pravidelnými preletmi, bombardovaním a dôkladným odpočúvaním. Môžme sa tiež domnieva?, že udalosti 11.9 ho oslabili ešte viac. Ak vôbec existujú nejaké prepojenia medzi Saddámom a ál-Kaidou, pri zostrených mechanizmoch kontroly a odpočúvania sú nesmierne zložité.
No ich prepojenie je nepravdepodobné. Napriek snahám spoji? Saddáma s útokmi 11. septembra neboli nájdené žiadne dôkazy -- nič prekvapujúce. Saddám a bin Ládin boli trpkí nepriatelia a nieje žiaden konkrétny dôvôd domnieva? sa, že tomu bolo inak.

Racionálny záver je, že Saddám teraz predstavuje menšie nebezpečenstvo ako pred 11.9 a jeho potenciál ohrozi? okolie je oveľa nižší ako v časoch, keď sa tešil podpore USA a Británie (a mnohých iných). To vedie k viacerým otázkam. Ak je teda Saddám v súčasnosti najväčšou hrozbou pre prežitie civilizácie a policajt globálnej dediny sa musí uchýli? k vojne, prečo tomu tak nebolo pred rokom? Alebo za ešte dramatickejších okolností v roku 1990?



3. Ako by sa mal rieši? problém s dostupnos?ou zbraní hromadného ničenia vo svete?



Treba sa ich zbavi?. Dohody o ich nevyvíjaní existujú a zaväzujú krajiny k podniknutiu krokov smerom k eliminácii. Dohody o biologických a chemických zbraniach majú podobné ciele.

Hlavná rezolúcia Bezpečnostnej rady ohľadom Iraku (687, 1991) požaduje od Blízkeho východu vzdanie sa ZHN a pracuje na globálnom zákaze chemických zbraní. To je dobrá cesta.

V tomto Irak zatiaľ nepodvolil. Môžme si však spomenú? na varovanie generála Lee Butlera, vedúceho Clintonovho Úradu pre strategické velenie na začiatku 90. rokov, že "je nebezbepčné, že vo vriacom kotli nevraživosti, ktorý nazývame Blízky východ, sa jeden národ provokatívne vyzbrojil obrovským množstvom nukleárnych zbraní a vedie tak ostatné národy k tomu, aby jednali podobne."

Hovorí samozrejme o Izraeli. Izraelské vojenské úrady tvrdia, že disponujú leteckými a pozemnými silami, ktoré sú väčšie a vyspelejšie ako vybavenie ktoréhokoľvek európskeho člena NATO (Jicchak ben Israel, Ha'aretz, 4-16-02). Rovnako vyhlasujú, že 12% ich bombardérov a stíhačiek je natrvalo vo východnom Turecku, spolu s porovnateľným množstvom námorných a ponorkových jednotiek v Tureckých základniach. Spolu s ozbrojenými jednotkami sú tam pre prípad, ak by bolo znova nutné vypomôc? si extrémnym násilím proti tureckej populácii Kurdov, presne ako za Clintonovej éry.

Izraelské síhačky so základňou v Turecku podľa svedkov lietajú popri hraniciach s Iránom -- je to súča? Americko-Turecko-Izraelského plánu ohrozova? Irán s možnými útokmi a prinúti? ich tak s spolupráci.
Izraelskí analytici taktiež upozorňujú na spoločné letecké cvičenia USA, Izreala a Turecka ako výstražný akt pre Irán. A prirodzene pre Irak (Robert Olson, Middle East Policy, Jún 2002).

Izrael neváha využíva? rozsiahle americké letecké základne na východe Turecka, kde sú tamojšie americké bombardéry pravdepodobne vyzbrojené nukleárnymi zbraňami. Dnes je teda Izrael prakticky extenziou a posilnením amerických vojenských základní.

Potom sa nikto nemôže čudova? tomu, že iné krajiny na tomto území sa ozbrojujú tiež. Irak by vyvíjal systém obrany a zbrane, aj keby tam vládol Gándí, možno ešte viac. Tento stav bude naďalej pokračova? aj po zmocnení sa Iraku američanmi. India a Pakistan sú spojenci USA, ale to ich nezastavuje v ich hon za ZHN -- nie raz sa dostali nebezpečne na krajnú hranicu, k využitiu nukleárnych zbraní.

To isté platí o ďalších klientoch a spojencoch USA.

Ak sa urýchlene nezačne s všeobecným znižovaním kapacít zbraní, situácia sa určite nezlepší.
Súhlasil by s tým Saddám? Na túto otázku s určitos?ou odpoveda? nevieme. V Januári 1991 ponúkol Irak svoj ústup z Kuvajtu vrámci regiónálnych dohôd o redukcii zbrojenia, ponuka, ktorú poprední predstavitelia USA označili ako serióznu a vyjednateľnú. Viac o tom však nevieme, lebo v USA túto ponuku odmietli bez odpovede, za takmer žiadnej ozveny v tlači.
Zajujímave však je, že v tom období -- tesne pred bombardovaním -- hovorili prieskumy verejnej mienky o podpore americkej verejnosti pre Saddamov návrh v pomere 2 ku 1, ktorý tak uprednosnili pred bombardovaním. Ak by sa ľudia o tom dozvedeli, prevaha by bola určite oveľa väčšia. Zatajenie faktov bolo nevyhnutnou obe?ou pre štátne záujmy.

Mohli sa tieto vyjednávania niekam dosta?? Iba fanatickí ideológovia si môžu by? istí odpoveďou. Mohli by sa znova zača?? Rovnaká odpoveď.

Jediná možnos? ako sa to dá zisti?, je znova skúša?.