Ak máme opä? hovori? o významných slovenských vynálezcoch minulých čias, nemožno sa nepristavi? pri mene Ján Čurko-Budzogáň (? – ?). Málo ľudí si dnes spomenie na osobu tohto vynálezcu. Jeho meno len sem-tam letmo zaznie v kuloároch (podľa posledných výskumov máme na Slovensku tri kuloáre, z ktorých jeden je pre adaptáciu zatvorený), a predsa to bol práve Ján Čurko-Budzogáň, ktorý začiatkom 18. storočia vo všetkej skromnosti vynašiel rezervnú pneumatiku.

Dnes sa nám to zdá bežné a samozrejmé (kto z nás nemá doma aspoň jednu rezervnú pneumatiku?), ale pred dvestopä?desiatimi rokmi spôsobil tento Čurkov vynález v jeho rodnej obci hotový rozruch. Ľudia sa zo všetkých strán zbiehali k Čurkovcom do maštale, kde mal majster svoju dielničku, a zvedavo sa dívali na túto novú, neznámu vecičku. Všetci sa čudovali a nikto nevedel, čomu má tento okrúhly predmet zhotovený z baranej kože slúži?. Nevedel to ani sám vynálezca, pretože ako každý génius prišiel na tento vynález celkom náhodou. Jednoducho mu to jedného dňa napadlo.

Po čase prestala by? Čurkova rezervná pneumatika pre jeho spoluobyvateľov zaujímavá a vynález postupne chátral v kúte maštale. Nepriniesol svojmu tvorcovi ani slávu, ani bohatstvo. Ale to je osud každého génia, ktorý v takej neúnosnej miere predbehne svoju dobu. Čurko zažil iba posmech a ústrky. Pokúšal sa svoj vynález darova? nemeckému obchodníkovi, ktorý sa zastavil v obci cestou do Sedmohradska. Keď obchodník uvidel Čurkov vynález, udivene sa opýtal vo svojej rodnej reči „Warum?” a cestoval ďalej. Čurko nevedel po nemecky a bol už i trochu nahluchlý a rozumel „Barum”. Takto potom pomenoval svoj, dovtedy bezmenný, vynález. Barumka potom ešte dlhé roky ležala v Čurkovej maštali a nikto sa o ňu ani neobzrel. Len rodičia sa hrozili svojim dospievajúcim dcéram: Dávaj si pozor, aby si neostala na ocot, ako tá Čurkova barumka!

Čurko síce netušil, ako by mohol svoju rezervnú pneumatiku využi?, ale ako vynálezca vedel jedno: že rezervná pneumatika bez duše je ako ryba bez vody. Zaobstara? dušu do pneumatiky nebolo v tej dobe ľahké. Čurko sa však vynašiel (veď bol vynálezca). Ako externý člen Jánošíkovej družiny chodieval občas s chlapcami po zboji. Pri jednej takejto príležitosti pochopil, že nadišla jeho chvíľa. Jánošíkovi chlapci prepadli kočiar vicišpána Pálffyho, osobná stráž sa rozutekala a vtedy Čurko vyskočil spoza stromu, namieril na vicišpána trojhlavňovú pištoľ vlastnej výroby a skríkol: „Daj Bohu dušu a mne dukáty, alebo naopak!” Takýmto spôsobom skompletizoval svoj vynález a utiahol sa do ústrania.

V ústraní sa potom Čurko venoval poézii a próze. Ale znova mal smolu. V dedine nikto nevedel číta?, a tak jeho literárna tvorba ostala pomerne nepovšimnutá. Z niekoľkých veršov, ktoré sa zachovali, dá sa usúdi?, že Čurko vo svojej poézii ospevoval vlastné vynálezy a ich krutý osud. Sú to verše často neumelé a nevybrúsené, ale ešte aj po rokoch nás uchvacujú svojou úprimnos?ou, vlastnou len ľudovej poézii. Odcitujme na tomto mieste aspoň záverečnú čas? poémy Rezervná pneumatika.

Zahučali hory, zahučali lesy
vymyslel som včera štyri vynálesy.
Vynález, vynález, kde ?a ľudia berú,
na horách nerastieš, v poli ?a nesejú.
Povedzže mi, povedz, ako že si vznikla,
ty moja milená rezerv-pneumatik(l)a?
Ojojoj!

Nepochopený Ján Čurko-Budzogáň zomrel v biede, ale do konca života stihol ešte vynájs? niekoľko vecí, ktoré sa, podobne ako rezervná pneumatika, v jeho dobe vôbec neuplatnili.