Dnes večer, len čo dopíšem tento odsek, vyskočím oknom na ulicu. Drahí priatelia, milí príbuzní! Nevládzem.

V čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova?? Nikto mi na otázky neodpovedá. Čakal som odpoveď od celej spoločnosti. Nedočkal som sa. Odchádzam.

Pred rokmi (za mladi) vypytoval som sa spolupracovníkov drevorubačov: V čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova?? Nepočuli. Hučali píly. Oženil som sa. Mal som manželku a susedov. Zašiel som radšej k susedom: „Dobrý deň. V čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova??” Sused práve obedoval, odpovedal mi s plnými ústami: „Hml-pml-gml-trpl.” Už vtedy som chcel vyskoči? oknom. Môj čin by však nebol mal zmysel. Bývali sme na prízemí.

Čosi–kamsi ubehlo desa? rokov. Na nič som sa nevedel sústredi?. Striedal som povolania: nechal som písanie, začal som komponova?, prestal som komponova?, vrátil som sa k písaniu. Chcel som napísa? na prezidentskú kanceláriu. Nevedel som adresu. Napísal som do rozhlasu (Zochova ul. 3): „Vážení súdruhovia v rozhlase! V čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova??” Odpovedali: „Nasledujte Timirjazeva!” Lenže, kto je to? Je nasledovaniahodný? Kto mi to zaručí? Pod oknom stáli vtedy susedia – nemohol som im skoči? na hlavu. Pracoval som húževnato, ale bez zápalu ďalej. Krasopisne som odpísal DOM V STRÁNI a ?APÁKOVCI. Neuverejnili.

Medzitým prešlo ďalších dvadsa? rokov. Začal som uči? na vysokej škole. Pýtam sa rektora, reku: „Jano, v čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova??” Rektor sa zhrozil: „A ty to nevieš, Paľo?” Otvoril okno, roztvoril náruč a ukázal na hory, lesy a lúky: „Humanizmus a renesancia, Paľo!” Neboli to jeho slová. Vedel som to! Ale kto to povedal? Nie a nie si spomenú?. Niekto spoza železnej?? Nemohol som ďalej. Na druhý deň ráno som vyliezol na okno. Manželka mi podávala handry, papier a vodu. Do obeda sme boli s oknami hotoví.

Pri príležitosti mojich sedemdesiatych narodenín prijali ma do akadémie. Kolegom – akademikom som položil otázku: „Kolegovia akademici, v čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova??” Mlčali. Vraj budú svoje názory publikova?. Zapolemizujú si. V ten večer som bol pevne rozhodnutý odís?. Vyhodil som si z kopýtka a podišiel som k oknu na siedmom poschodí. Ale vyskoči? len tak? V župane?

Končím. Od prijatia do akadémie prešlo ďalších dvadsa? rokov. Dnes, keď som dojedol krupicovú kašičku, až ma tak striaslo. Bolo to pred chvíľou. Sedel som ako vždy vo svojej pracovni na nočníku: „V čo veri?? Ktorou cestou ís?? Koho nasledova??”

Preto som sa rozhodol dobrovoľne ihneď odís?. Nikto mi na otázky neodpovedá. A čakal som odpoveď od celej spoločnosti. Spoločnos? ma ignorovala! Hádzali mi polená pod nohy! Nemôžem ďalej. Pochopte, drahí príbuzní, neodsudzujte ma. Len aby som sa dostal na okno. Devä?desiatka je devä?desiatka.

Alebo si radšej pustím plyn! Uvarím si čajík s piškótkami.