Zdeno Kolesár – 20.12.2005

Všetko, čo potrebujeme, už máme. Ale môžeme ma? viac!

Úchvatné supermarkety, plné police farebných a voňavých vecí, bláznivé zľavy, neuveriteľné výpredaje vecí značkovej kvality, perfektný look, lahodné úsmevy krásnych žien, fantastický sex, blažené pocity, dobrá nálada. Š?astie s dokonalým dizajnom. Všetko, čo potrebujeme, už máme.

Cesta k dokonalosti nebýva ľahká. Inak to nebolo ani v prípade dizajnéra Františka Buriana. Po strednej škole, na ktorej sa jeho výtvarné záujmy rozbiehali rôznymi smermi, absolvoval vysokoškolské štúdiá u profesora Zdeňka Kovářa, dizajnéra „starej školy“. Dizajn ako služba spoločnosti, funkcionalizmus ako vec morálky, pokorná práca ako prostriedok pre budovanie svetlých zajtrajškov. V tomto duchu vznikali od polovice 70. rokov minulého storočia Burianove projekty plávajúcich strojov, lesných mechanizmov a zváracích zariadení. Paralelne s dizajnérskou tvorbou reagujúcou na dobovú objednávku sa však venoval voľnej tvorbe. Autorské plagáty, kresby a akvarely už vtedy ukazovali záujem o poetiku masmediálnej komunikácie.

Výskumné a realizačné úlohy, ktoré v 80. rokoch František Burian riešil v Inštitúte priemyselného dizajnu prinášali posun k zdôrazneniu komunikačnej funkcie dizajnu. Smerovanie k obnove symbolickej reči dizajnu vtedy súviselo s medzinárodný prúdom postmoderny. Neskoršie kresbové štúdie nábytku, svietidiel či obuvi sa postupne vyčleňovali z rámca bežnej projektovej skice, vypovedali skôr o spôsoboch prezentácie dizajnérskych návrhov, než o dizajne samotnom.

Proces konceptualizácie dizajnérskej tvorby dovŕšili začiatkom 90. rokov zostavy ready-made predmetov nakúpených v bežných obchodoch. Ich kombináciami a dotváraním vznikajú asambláže pripomínajúce lampy, dózy či misy. Potenciálnu úžitkovú funkčnos? však prekrýva závoj tajomstva a absurdity. Fotografie týchto objektov v rafinovanom nasvietení a postupne i digitálnom dopracovaní sú tým, čo má spozna? publikum. Mediálny obraz je konečným produktom, reálny predmet sa v ňom rozpúš?a a jeho život sa končí hneď po odfotografovaní rozobratím na súčiastky, ktoré potom môžu v iných zostavách opä? poslúži?. Burianov virtuálny dizajn je metaforou efemérnej existencie dizajnérskych hitov, najlepšie fungujúcich na obrázkoch v trendových časopisoch či v reklame. Ich skutočné použitie býva obyčajne sklamaním. To, čo sa vyrobilo, neobstojí zoči-voči novším a trendovejším reklamným idolom. Dizajn už vo chvíli vzniku obsahuje kód svojej smrti.

Súčasná tvorba Františka Buriana pokračuje v ceste nastúpenej pred pätnástimi rokmi. Reflektuje však viac konzumnú podstatu našej existencie. Na prvý pohľad s ňou súladí, používa jej prostriedky a postupy, opája nás dokonalos?ou a hladkos?ou, omamnými sloganmi. Pod koktejlovými konzumnými obrazmi však cíti? dvojzmyselnú dráždivos?, neistotu, zmätok, tajomstvo. A v inom pláne umelos? a umelohmotnos? života v štýle wellness. Prihlúplu banalitu, faloš, nenásytnú pažravos?. Brak ukrytý pod mejkapom atraktívneho dizajnu a úchvatnej reklamy. Prázdnotu, jalovos?, cudzotu dokonalého sveta. Máme už všetko, ale môžeme ma? ešte viac.