napisat - nenapisat??? stale sa rypem v tejto otazke a stale mi hlavou lieta milion myslienok ktore by som hrozne rada zachytila a hodila ci uz na papier alebo sem.
je toho strasne vela co sa udialo. vysledkom je uplne znicena psychika,ale to snad nebudeme predbiehat.
stal sa mi uraz. dost tazky aj ked sa stal nutim pripominat si,ze to je v pohode. nie,nie je.
v celku obycajny den,vlastne vecer. clovek si ani neuvedomuje,ze behom jednej jedinej sekundy sa mu zivot moze zmenit strasnym sposobom,ze sa vsetko moze otocit o 180 stupnov a nabrat rychly spad. a to sa mi stalo. uvedomila som si,aky je clovek v skutocnosti strasne zranitelny a vsetky hluposti ktore ludia riesia su uplne trapne zanedbatelne veci...
pred 4mi mesiacmi ---> vecerne lyzovanie, ja na borde idem na vleku a zrazu vidim,ako sa na mna ruti clovek. jedine co si stiham uvedomovat "nieco sa stane" a on do mna vraza. letim,tocim sa,padam,pred ocami biele,letim,padam. dopadam do snehu,lezim,sok,co sa stalo a tu zrazu ---> NECITIM SI NOHY!!! pre boha,ja si necitim nohy!!! ja nemozem chodit...!!! ---> vydavam zvuk.strasny zvuk,hrozostrasny zvuk,pomoc,zachrante ma,pomoc,necitim si nohy,pomoc!!!
po asi 5tich minutach som si zacala citit prsty na nohach. v tom momente som bola zachranena... vtedy som vedela ze uz som z najhorsieho vonku.mozem chodit.citim si nohy... zijem.
bol to neskutocny pocit a stale to mam pred ocami. ako tak lezim v kope snehu,nohy necitlive a pada na mna sneh.taky jemny a biely.padal na mna a ja som ho necitila.ani na tvari,ani na rukach,nikde.pozerala som sa do neba a na tie miliardy bielych vlociek.uvedomovala som si,ze sa moj zivot meni.ze to co som si myslela,ze sa ma netyka,ze sa mi nic nemoze stat,sa stalo... ze som zranitelna. ze keby do mna vrazil o pol metra dalej, vpalim do podpery a uz sa nebudem zaoberat nicim.uz jednoducho nebudem. ze keby mi pichol lyzou o par milimetrou nizsie,neboli by to tri stichy na viecku,ale oslepla by som na oko... ze som mala vlastne pekelne stastie v nestasti.nebudem zachadzat do podrobnosti aky uraz to bol,co sa nakoniec stalo atd.
su to uz styri mesiace,noha sa lieci,uz sa da, bolesti nevnimam, uz som sa s nimi naucila zit. ale to,co sa stalo s mojim vutrom, s mojou psychikou,to sa tak rychlo nevylieci.
zaspavali ste niekedy s pocitom, ze co ak je tento nadych posledny, co ak je toto posledny vecer ktory zazivate, co ak je toto vas posledny pohyb, vase posledne zmurknutie... co ak uz zajtra nebude nic,ziadne ak,keby... alebo co ak zajtra bude normalny klasicky den a zrazu sa vam pred ocami vsetko rozpadne... nieco sa stane vasej najblizsej osobe a vy si uvedomite ze to co sa okolo vas deje je realita a vy ste jej sucastou?
toto som si uvedomila. zacala som zit v realite ktora je neskutocne kruta a ja sa bojim zit. bojim sa vsetkeho co sa ma stat. lebo uz nicomu neverim. v jednej jedinej sekunde sa moze vsetko zmenit. uplne vsetko. z absolutnej pohody sa moze stat uplne peklo z ktoreho sa budete spamatavat mozno aj cely zivot.
toto vsetko su strasne neprijemne pocity,ktore ma cely cas tazia. stale musim nad vsetkym rozmyslat, stale sa mi vybavuje to co sa mi stalo, tie pocity ktore som vtedy mala, stale sa bojim ze co ak sa stane nieco zle znova, ja uz nevladzem. bojim sa o mojich najblizsich, hoci nie je preco,ale clovek nikdy nevie. bojim sa. ale najviac sa bojim smrti. bojim sa,ze zrazu nebudem.ze zrazu nic nebude. desi ma to.
zivot je taky strasne krasny a ja ho tak strasne chcem zit a byt stastna.nebat sa.zit naplno. tesit sa.
neuvedomujeme si,kolko strasnych veci sa okolo nas deje. ako velmi ludia trpia. niekde v iraku sa bojuje... niekde v afrike umieraju male deti... nejaku zenu prave znasilnili, niekoho prave prepadli... vieme o takychto veciach, denne sa s tymito informaciami stretavame v mediach, ale nevieme co ti ludia musia prezit...
dusi ma strasne vela takychto veci, vsetko sa ma dotyka a vsetko prezivam dvojnasobne a je mi zo vsetkeho smutno.
hladam ludi aby som sa odputala od mojich myslienok, akonahle som sama je to hrozne. akonahle odchadzam od priatelov, od blizkych, od rodiny, akonahle sa sama prechadzam alebo pozeram z okna, vsetko sa na mna ruti, ja si uvedomujem aku dlhu cestu este musim preist,aby som sa uplne z toho vsetkeho co sa mi stalo dostala... myslim si,ze som silna, ze to zvladam. aj ked sa ma niekto opyta tu klasicku otazku "ako sa mas?" tak ja len tak klasicky odpoviem "dakujem,dobre" ale je to presne naopak. aj ked si uz myslim,ze je vsetko ok.nie, nie je. a ja sa naozaj bojim toho,ze toto bude este velmi dlho trvat a ja sa za chvilu z toho zblaznim.
pretvarovat sa ako mi je dobre, ako som v pohode, citit sa fajn s ludmi, ale nasledne zase prist na to,ze som slaba, neskutocne slaba. vycerpava ma to. stale prichadzam na nove a nove skutocnosti a zacinam sa bat ze z toho zosaliem...
a uz to radsej ukoncim,lebo by som pisala a pisala a ajajaaaaj...
len este jedna vec ---> neberte zivot na lahku vahu... clovek je strasne zranitelny a staci jedna jedina sekunda a vsetko sa moze zmenit tak, ako by ste to necakali...