Ono, v prvom rade by som rád poznamenal, že ide skutočne o Platónovo podobenstvo o jaskyni. Dialógy písal, pretože len hovorené slovo malo preňho moc "interakcie", ako ďalej píše v dialógu Faidros - písané slovo (text, nemá tú moc) - takpovediac mlčí, rovnako, ako je tomu v prípade s namaľovaným obrazom. Ten taktiež mlčí, nedozvieme sa od neho, prečo sa žena na ňom stvárnená usmieva a pod. O toto je bohatšie slovo prezentované v dialógu.
Trochu som odbočil od zamýšľaného... Chcel som však poukázať na dôležitosť formy, ktorú Platón zvolil. Dialóg bol preňho najživšou možnosťou.
Obraz o Sokratovi býva často skreslený. Xenofanes a Aristofanes sú možnými zdrojmi, no pre mňa osobne je Platónov obraz Sokrata najdôveryhodnejší. Iba pri čítaní Platónových dialógov nadobúdam presvedčenie, že Sokratovo učenie nie je iba literárnou fikciou, resp. maskou, ktorou Platón zakrýval svoje nedostatky (ako by bol povedal Nietzsche).
Nevylučujem, že Sokrates je iba Platónovým "nástrojom" a taktiež nevylučujem, že je jeho hlavnou inšpiráciou, prikláňam sa k tretej možnosti (ku kombinácii). Ide však iba o subjektívne, ničím nepodložené presvedčenie, ktoré pre mnohých zrejme stráca na výpovednej hodnote. :)

K podobenstvu samotnému.

Ide o brilantnú epistemológickú koncepciu stojacu na pôde metafyziky. Presnejšie o metafyzickú epistemológiu. Z pohľadu súčasnej "nemŕtvej" epistemológie to mnohí zrejme nepovažujú za správny krok. Predpoklad postulovanej reality a dodatočný záujem - o aké "poznanie" ide, je rovnaký postup, aký zvolil jeho Žiak, i keď jemu išlo o prvé podstaty - narozdiel od Platónových ideí.
Čo však chcem povedať a k čomu smerujem, je fakt, že Platónovo vymedzenie medzi doxa a epistéme, je stále aktuálne. To znamená, že ak sa pýtam na otázku PODMIENOK poznania, ktorá sa blíži k pozitivistickým až novopozitivistickým skúmaniam, odpovedá Platón viac ako bravúrne.

Pravdivé zdôvodnené presvedčenie.

Práve rozlíšenie medzi mienkou (doxa) a poznaním (epistéme)je Platónov záver vyplývajúci z podobenstva, ktorému sa venujeme.
Čo však dobre vieme, no:

Ako máme hľadať tieto apriórne vrodené idey? Ako sa k ním približovať? Ako sa rozpamätať do najdokonalejšieho nazretia "dobra"?
Uspokojíme sa s tým, že vnímať neznamená poznať?
Nechýba vám tu niečo? Ak vám poviem, že nie - že len nie ste tak ako ja - schopní nazrieť pravdu, uspokojíte sa s tým?
A vôbec je Platónova tripartitná definícia poznania podľa vás "na nohách stojaca"?

Rád by som sa nateraz zdržal odpovedí. Veľmi rád by som si prečítal, ako sa nato pozeráte vy. :)

trapped by thinkin...

Zmenil som názov zo sokratovej jaskyne na platonovu, pretoze som zistil, ze Platon bol skutocne alibista:). Sokrates bol v podstate maska za ktoru sa skryval sam a casto bol takto aj pouzivany inymi - na cele s Platonom. Je to v podstate "Sokratovska metoda" ktorou sa ucitel skryva za istu masku ktoru pouziva na komunikaciu so ziakom v jeho vlastnej reci. Sokrates v Platonovych dielach nie je zivy Sokrates, ale Sokrates ako perzonifikovana metoda.

Ospravedlnujem sa tym, co to pozadovali uz davno :). Na moju obhajobu by som snad uviedol len to, ze nikto nepredniesol dovod preco by jaskyna o ktorej "rozprava Sokrates" mala byt platonova. :) Len samotny odkaz na tradiciu nemozem uznat. :)

To, čo vidíme a pokladáme za skutočné, sú iba tiene pravých vecí na stene. Filozof je ten, kto vyšiel z jaskyne, zazrel skutočné svetlo a skutočné veci a po návrate o tom hovorí svojim spoluväzňom v jaskyni.

Platónov mýtus o jaskyni je klasický filozofický text - symbol filozofie samej. Je v ňom znázornené jej tajomstvo i jej dramatickos?. Obrazy a myšlienkové motívy, ktoré obsahuje, žijú ako základ našej kultúry dodnes. Preto je potrebné si uvedomi?, že naše myslenie je nesené nesmierne dlhou tradíciou a aj keď si to neuvedomujeme, myslíme spôsobom, ktorý je sformovaný celými tisícročiami. Obvykle sa hovorí, že filozofia vznikla vtedy, keď prekonala mýtické myslenie: zatiaľ čo v mýte žije človek tak, že nekladie otázky (pretože mýtus je svet, v ktorom sú odpovede dané vopred, pred otázkami), filozofia sa naopak vyznačuje pýtaním: problematizáciou. Teda svet filozofie je svetom neistoty oproti predchádzajúcemu svetu istoty. Tento negatívny rys, spojený so vznikom filozofie a filozofovaním samotným, je v Platónovom mýte o jaskyni všadeprítomný. V jeho filozofii svet ideí, svet pravého súcna, stráca istotu v našom svete, v onej jaskyni, a až teraz je táto jaskyňa poznaná ako jaskyňa. Dá sa tiež poveda?, že práve táto problematizácia znamená zrodenie človeka ako človeka. Každá negácia vytvára protiklad. Touto negáciou sú vyznačené samotné hranice nášho sveta, až touto negáciou je náš svet naozaj definovaný. Je separovaný od čohosi úplne iného, ktoré je určené ako miera nášho sveta. Platónsky termín pre toto absolútne rozhranie, ktorého narysovaním vlastne začína filozofia, je chórizmos. Filozofia človeka prebúdza k tomu, čím je, a prebúdza ho tak, že mu túto jeho najzákladnejšiu situáciu stavia pred oči, aby sa v nej spoznal. A ako náhle je tu filozofia, nie je už návrat do bezpečia mýtu možný. Pred človekom je už otvorené iba to, či je ochotný sám seba prevzia?, alebo sa sám seba radšej vzdá, bude pred sebou uteka?. Mýtus o jaskyni Platón vyložil ako mýtus o konci mýtu, a v istom podstatnom zmysle už nemôže by? mýtom, pretože objavuje a ohlasuje negativitu. A mýtom nie je aj preto, že poznáme jeho autora. Mýtus o jaskyni je text, ktorý znázorňuje prechod od mýtu k filozofii. Tento prechod však nie je možné predvies? inak ako práve filozofickým mýtom, pretože filozofia je tu až vtedy, keď sa prebudila z mýtu. Platónov mýtus predvádza túto separáciu, keď formuluje naše vedenie o niečom úplne inom.

Mam pocit, ze v jaskyni sme vlastne vsetci. Chcel by som vediet ake je skutocnost ak nieco take vobec existuje

Pekne spracovane. Bol si niekedy v tej jaskyni

nebola to platonova jaskyna ? :)