Tento denník bol motivovaný poznámkou v dnešnej pošte,
ktorú nebudem presne citovať, lebo to sa nerobí
a pošta by mi potom mohla aj celkom prestať chodiť,
a preto radšej ani autora, ktorého osobne nepoznám,
neuvádzam.

Tá poznámka znela, (bez uvodzoviek a len približne) takto:

...ešte dobre, že som ti toho včera nepopísal viac – bol som mierne rozcítený
a pod vplyvom alkoholu.

____________________________________________________



Nič zlého by sa nestalo, kamo, nech by si už bol popísal čokoľvek!

Tieto stavy rozcítenosti v etylizácii, kedy som napríklad
schopný zavolať aj po polnoci nejakému kamošovi,
s ktorým som hoci aj celé roky nebol v kontakte,
sú síce niekedy spoločensky problematické - zejména potom "po ránu" :),
ale aj tak ich stále považujem za to najlepšie,
čo vo mne je.

Je to moje "citové rodinné striebro" (rokmi hodne zájdené),
čo je spoločensky vynútenou triezvosťou (v najrozličnejšom význame)
dlhodobo nieže zamknuté, ale priam černobyľovsky zabetónované
v tom mojom postupne vyhárajúcom (kedysi kvázinebezpečnom) rádobyreaktore,
čo sa progredujúcim skracovaním emočných telomér nezadržateľne mení
na bezpečný citovzdorný trezor.

A tak sa nehanbím.
Naozaj sa vôbec nehanbím za tieto čoraz zriedkavejšie zemetrasenia,
pri ktorých môj, sociálnymi environmentalistami (na moju záväznú objednávku)
neustále navršovaný sarkofág aspoň na malú veľkú chvíľu popraská
a masívnym výronom citovoaktívnych izotopov rodinného Ag
so zúfalokrátkym polčasom rozpadu ožiari a rozžiari
dezaktivované jadrové štruktúry mojej osobnosti.

Ani potom za triezva, konfrontovaný s často nepríjemnou
Morning-after Radiation Disease (MRD) Recovery
sa vôbec, ale vôbec nehanbím !

No... je to naozaj skoro celkom tak;
aj keď presnejšie a hlavne poctivejšie by bolo povedať,
že sa o dosiahnutie tejto nehanebnej nehanblivosti
aspoň teda naozaj úprimne snažím :|
...

Takže aj keď si včera nenapísal, ako keby sa stalo, kamo ;)


          Stačí mi, keď viem,
          že sa včera kvôli mne
          niekde triasla Zem !