musim sa priznat, ze sa v okamihu, ked som nasraty, vobec necitim zle. zle je to az potom. ked to prejde. zacinam vidiet, co som komu sposobil. alebo ze som sa nasrat vobec nemusel.. az potom, ked vnimam tu situaciu celu od zaciatku do konca z takeho akehosi nadhladu, sa uvedomim. niekedy mi to pride smiesne, niekedy ani nie.

dnes som si na sebe vsimol neschopnost pozriet sa na tu situaciu z nadhladu, ked som v tom. skusal som to, vedel som, ze som nasraty pre malickost, ale neda sa to. nijako. proste som nasraty. musim do niecoho tresnut, alebo sa hodit o zem, alebo inak dat najavo, ze som k*k*t a az potom som schopny vidiet veci triezvo. bohuzial. (chvalabohu?)

brania nam emocie vidiet svet normalne? ktore emocie su tiez takto slepe?

myslim, ze jednou z nich je urcite aj zamilovanost. naschval nehovorim laska. zamilovanost. ked zmizne a ostane len hola realita, taka aka naozaj je, clovek sa nestaci divit. to je vtedy, ked sa casto omiela otazka, preco si sa zrazu tak zmenila? nezmenila. zmenil sa uhol pohladu. clovek zrazu vidi viac, tym padom si moze menej domyslat.. a ma problem..

na zaciatku je dychtiva tuha poznat ju taku aka je, ale to, co skutocne poznavam je to, co mi brani ju vidiet taku aka je. vidim len moje predstavy a bezcenne haluze. cim su vacsie, tym viac som zamilovany, cim su krajsie, tym mensi je kontakt s realitou a vsetci vidia, ze som v tom az po usi.. cize mimo.. ale je to tak pekne, ze nikoho nenapadne pochybovat, ze nieco nie je v poriadku.
chcem sa uz z toho prebrat. uprimne...
pretoze chcem vediet, ci to zase nie som len ja...

..Laska mlci..

..a ja jej opat dakujem..