V očakávaní čohosi nového, lepšieho, mozg vníma veci prazvláštne, vlieva sa doň veľa štiav a on, chudák zmätený, si vytvára premrštene pozitívne asociácie ku spomienkam, myšlienkam, tónom, obrazom...
Obrovské pozitívum je (niekedy aj nie), že spomienky sa nedajú znova prehra?(minimálne nie v takej kvalite aby realita zatienila to, čo si z bioštavami omámeného obdobia náš mozg pamätá), hudba tak ako je dobrý (a užitočný) pointer do mozgu, ako vie navráti? zdanlivo zabudnuté pachy, obrazy, pocity... je zaroveň dos? nedobrým pointerom na samú seba... Stále znova a znova dezilúzie sa dostavujú - hudba čo hýbala telom, štetcom, myšlienkami, zrazu nevie zabrnka? na tie správne žľazy, dokonalá skladba ku ktorej neexistoval a neexistuje album po ročnej odmlke znie akoby zďaleka, zrazu v nej vidím priemerný rock....
Niektoré filmy znova nepozera?, albumy necha? prachom zapada?, fotky pozera? len keď sú v dostatočne nízkej kvalite na to aby si mozg doplnil čo tam vidie? chce... z obrazov, oklieštených o pocity, boles?, túžby, čo v hlave boli, už nebude plynú? to čo v čase keď mali by? videné, keď človeka posúvali kamsi... nedá sa instantne vráti? spä?... niekedy sa už vôbec nedá vráti? spä?... čas už je holt taký

Spomína? na večery v nostalgii, dni v medickej, veselenie sa pod košom po škole, staré xerované artattacky, válanie sa v snehu, pády, chu? vifónu, večery s kafkom, noci v stane, zvuk guličky v plechovke s farbou uväznenej, na roots v sluchatkach a salingera v rukach, na všetky tie osudoviec ženy, na noci so štetcom & ceruzkou po papieri blúdiacimi, zvuk električky v tuneli, pražské metro, lodzskú beznádej tak krásnu ako máločo iné, vôňu hôr po ránu, listy ktorých zrazu tak málo opúš?a mi ruky, krásne rozhovory čo posunuli vpred, parties čo veľa z ľuďov ukázali, noci nespánku, svet obalený 2.3 milimetrovým ľadom, vôňu knižiek z antikvariátov, na vladovizárov kvartet a ríbezľový džús... spomína? na všetko to fajné, ale nalepi? na to všetko sticker "pozor krehké"...