pozeram u rodicov hlupy romanticky film. som sam.

sadam do auta a idem do mojho prazdneho bytu. v aute hra portishead. sialene nahlas spievam.

zavlni sa cesta. uz prichadza. uz prichadza!

ako suvisi vznik so zanikom som uz vedel. zenovy mnich mi to bez slov objasnil. teraz sa mi pred ocami objavila ina suvislost.

aku suvisi zanik so vznikom novym?

pridam plyn.

"dreeaaaaaaaaaaaaams, i believe they're gone"

ked nieco zanikne, vznikne priestor pre nieco nove. z priciny zaniku toho predchadzajuceho sa to da pomerne pekne specifikovat. presnejsie a lepsie ako bez akychkolvek inych predchadzajucich info.

smejem sa. sialene sa smejem a tesim.

suvisi ten vznik ale aj s inymi zanikmi?

z oka mi tecie slza.

smejem sa, tesim sa, lebo vsetko je prave tak ako ma byt. konecne je po dlhej dobe vsetko spravne.

a je mi z toho trosku aj smutno.

treba len cakat. to vacsina ludi najviac neznasa. ja rad cakam. cakam, co sa odohra a pri tom sledujem, co sa pocas toho cakania odohrava vo mne. cakanie cloveka nesmie nudit, lebo potom, ked vyzera, ze sa uz moze cakanie skoncit, spravi nejaku sprostost.

trpezlivost.

mnohi si pri predstave cakania v rade schuti vnutorne zanadavaju. co ked to cakanie v rade ma trvat dva roky? styri roky? pat rokov?

"spending my time in the waiting line. do you believe in what you see?"

vznik/zanik/vznik. smejem sa.

a to cakanie moze byt fakt prijemne ;). pridem domov, zavola mi noele kvoli nejakym veciam, co si u mna zabudla. ideme sa prejst nad hlavnu stanicu, sadnut si do nonstop krcmy a pokecat.

na cakani je najkrajsie to, kolko skvelych a krasnych ludi stoji s vami v rade.

preto sa samoty nebojim. nech sa radsej ona boji mna.....