niekedy su mi je takychto veci fakt luto. Pametam sa pred nejakym tym rokom, som vecer, unavena po celom dni sedela vo vozni parizskeho metra. Cez 2 hlavy a tabuľu skla som zbadala mužskú tvár s vlúdnym ľudským výrazom. Mal teplý zelený šál a cez tie 2 hlavy a tabuľu skla sa na mňa usmieval. Ja som sa usmievala tiež. Nastúpil nejaký arab a postavil sa rovno cezomňa. Na ďalšej stanici odišiel a tá tvár sa stále usmievala,ale teraz ešte omnoho nežnejšie a rafinovanejšie. Povedala som si, že prestúpim až o 8 staníc ďalej na Bastille, lebo ho nenechám odís?. O 6 staníc vstal, prešiel k dverám, otočil sa za mňou a na 7. vystúpil.