Nastupujem do autobusu. Caka ma 7 minut cesty.
Obzeram si tvare. Klopia oci.
Zaroven na sebe citim kradme pohlady.
Tvarime sa ze nic. Ved aj nic. A zivot aj cas plynu......
Nahle sa vo mne ozve zvlastny pocit. Postekli v zaludku,
ale to mu nestaci, tlaci sa von.
Zrazu sa usmejem.
Podidem ku chlapcovi v mojom veku. Trochu cuvne,
je zaskoceny, no pozrie sa mi do oci..
..."ahoj, ja som Janka, vies......cesta busom je taka nudna....
ja som si povedala, ze sa kazdy den zoznamim s nejakym clovekom..."

Chvilu zavaha...asi tomu nemoze uverit.
Potom sa usmeje. ;) "Ahoj, ja som Tomas."
aj ludia naokolo sa zrazu zacnu usmievat.
Uz sa netvarime ze nic....



Nastupil o dve zastavky neskor. Zacitila som na sebe jeho pohlad.
Chvilu preslapoval na mieste, potom ruckoval po tyci a zviezol sa na sedadlo.
Vedla mna.
Dych sa mi skratil. Radsej som sa zahladela von oknom.
Autobus vyrezal prudku zakrutu. Odstrediva sila ma akosi nesikovne naklonila
smerom k nemu. V snahe zabranit katastrofe som sa chytila opierky sedadla pred nami.
V tej istej sekunde i on.
Jeho ruka pevne zovrela tu moju. Uz ju nepustil.
Nase ruky sa zviezli na kolena, nase oci sa stretli.
A potom ma pobozkal....
Vystupili sme z autobusu a vravim: " Kokos zlato, videl si ako na nas ty ludia cumeli?
Skoro som sa docikala. Fakt nam to zozrali, ze sa vidime prvy raz....."