V električke,keď sedím sa mi rýchlo premýšla.Nie vždy,ale napríklad aj dnes večer cestou z kina.Ako inak by som mohla po kine,a nepremýšla??
Nemusela som si ani lístok kúpi?,lebo do sály číslo štyri nás vpúš?al pä? minút po osemnástej osobne ujo premietajúci,keď sa z poza svojej pracovne sám presvedčil o tom,že nik nieje kto by nám lístky na anjelov univerza pred vstupom pretrhol.Z toho vyplíva,že mohla som neby? jediná kto si ten lístok nakoniec nemusel kúpi?.Vždy ma to tak trochu vytočí.Aj vo vlaku,prečo keď si kúpim lístok z Trnavy do Bratislavy ma občas sprievodca neskontroluje.Nie je to správne. Umocňuje to vo mne pocity,že by som isté veci vďaka určitým ľuďom a situáciam nemusela.
Nikdy by som sa nechcela zasamovraždi? ako ten neš?astník na konci filmu.Veru,aj sa mi tlačili slzy do očí.Z výšky sa rada kochám pohľadom po strechách,do diaľky,susedom oproti do okna,do oblakov.Rada sa pri tom bojím,preci?ujem naplno tlkot srdca zo strachu a zároveň z nesmiernej radosti z toho,že som vyššie ako obvykle.A on skočil.Zostala po ňom len krvavá škrvna,ktorá mi pripomínala tieň ženy s klobúkom na hlave.Drža? sa pri zemi je prizemné,ale ľudstvo si na to zvyklo.Je to bezpečné.Vlastne nie som na tom až tak zle.Snívam si úplne nové sny.