Bol raz jeden clovek.

Cely zivot zbieral vedomosti, premyslal nad nimi a zvacsoval svoju mudrost.

Bol ale prilis skromny, aby si svoju velkost priznal.

Az ked sa mu smrt nahle priblizila, uvedomil si, co za poklad nesie vo svojej dusi. Nevedel ho ale odovzdat.

Co mal robit? Mal svoju mudrost nechat zmiznut s nim samym v hrobe? Jeho deti boli este primlade, aby to pochopili. A keby aj neboli byvali, ako by im to vysvetlil za ten kratky cas, co mu ostaval? Neostavalo mu nic ine, ako to vsetko spisat, a odovzdat svojim detom ako testament.
Tie samozrejme sa ani neodvazili knihu otvorit. Vedeli, ze by ju nerozumeli. Jej vyznam ale ziaril z oci svojho otca, presne mu rozumeli: v tej knihe bol cely odzrkadleny, cela jeho velkost a mudrost.

Pri kazdej slavnosti bola kniha pripomienkou na velkeho otca. Nie relikviou, bola s nim viac spojena. Okolo nej samej vznikli krasne slavnosti. Dostala pekny obal, neskor zlate puzdro a ulozili ju do nevelkej kaplnky. Ta sa casom zmenila na chram. A ako sa rodina rozrastala, tak aj ludi okolo nej pribudalo. Nadherne modlitby noveho spolocenstva len lakali dalsich.

No ku knihe mali stale velku uctu. Nezbadali, ked nadisiel cas otvorit ju. Ceremonie boli tak pekne, ze uz nikoho ani nenapadlo, ze otvorit knihu, a zahlbit sa do velkej mudrosti jej autora by mohlo byt krajsie.



Toto, mozme povedat, podobenstvo som zacul na dnesnom osobnom stretnuti sa s poprednym slovenskym teologom a filozofom Imrichom Sklenkom. Reflektuje stav, ktory uz davno pred nim tak presne vystihli velikani koncilovej generacie ako Rahner, von Weizsacker, a najma Pappini, ktory v jednom zo svojich diel trefne opisal dejiny zapadnej Cirkvi ako rast dietata, pouzivajuc mierku "rok zivota=storocie Cirkvi". Ako patrocny len posluchal a presne skopiroval otca, stare prvotne cirkvi, ktore zahynuli v ohni germanskej invazie. Ako dvanastrocny sa uz ale vypracoval a pocitil odvahu pustit sa do debaty s najmudrejsimi starcami - ako Akvinsky vyzval Aristotela, ci ako Jezis jeruzalemskych knazov. Napokon v 15 rokoch bol zivym pubertakom. Uz musel dostat trochu slobody, lebo inak by nedospel; tento potrebny "risk" bol dlho opornym bodom nasho rozhovoru. No reformacia zlyhala: v snahe zmenit to "podla seba" len vznikli nove klony starej Cirkvi. Zvysok bol prave potlaceny, nedostal slobodu, kazal dalej v latincine - a zaostal.

Zaostanie Cirkvi v novoveku sa stalo skoro jej hrobom. Stredoveka Cirkev, diskusii otvorena, no elitisticka, pocitila krizu a rozpad, ktory nadobudol na sklonku 14.storocia take rozmery, este okorenene rozmachom tureckej a tatarskej hrozby, ze sa dal riesit len silou a represiami. Papez sa stal diktatorom, biskupi a knazi ho nasledovali. Cirkev sa zmenila na armadu. A takou bola az do spominaneho koncilu. Konecne dovolila dat ludom Bibliu v ich reci (co este v takych 50.rokoch bolo u katolikov nemyslitelne) a pokusila sa vytvorit prve diskusne forum, ktore ale zahynulo prave na autoritarskom zavadzani zmien. A predkoncilove kadre sa udrzali vsade, vychovavajuc novych knazov stale v starom duchu armadnej poslusnosti a oddanosti.

Problem sme rozoberali hlbsie, a po pravde Cirkev je len spickou ladovca ovela sirsieho problemu. Sama sa len pozabudla na pokore, a tak do koncilu jednoducho neprijimala protestantami vykopany vynalez demokracie len kvoli vlastnemu presvedceniu o "neomylnosti". Problem sa vnoril az do hlbsich, psychologickych, ci snad kabalistickych rovin, kde cloveku vladne tradicia a pud. Obe su na iluzornom, iracionalnom zaklade, pricom clovek sa neraz necha riadit nimi: robi co musi, pretoze citi vnutornu potrebu; a robi co ma, pretoze to robia (vzdy robili) aj druhi. A odmieta sa nad tym zamyslat. Kto sa ale odvazi vyrazit proti tejto vnutornej diktature, dokaze prijat moznost sebapoprenia, bude schopny priblizit sa k stavu veci. Otvori sa analyze, cudzim myslienkam, i ruhaniu, ktore moze zvazit. Sokrata to stalo zivot; ale svojou smrtou dokazal prave nekompromisnu silu svojej filozofie.

Ide o ten "experiment s pubertakom", ktoremu rodic musi dat trochu slobody, aby dospel. Moze sa skoncit padom, ako to bolo v pripade islamu, no aj velkym uspechom, akym moze byt demokracia. Co je demokracia? V idealnom pripade sa zidu mysliaci ludia, ktori sa neboja myslienok, zhlboka ich preskumaju a prekrutia az napokon v diskusii dojdu k vysledku, ktory automaticky prijmu - ved bol presda ich spolocnym napadom. Aky je ale realny stav spolocnosti? Vezmime si Slovensko, v tom sa vyzname najlepsie. Katolici su od malicka vychovavani k poslusnosti: ak im rodina slobodu napokon v kritickej chvili da, brzdi ich neraz knaz ci skola. Ostatni, ci uz ateisti alebo protestanti, sa zase vystavuju masmediam, ktore ich "ucia posluchat" zase svoje idey. Zasypavaju ich v podstate "odzmyselnenymi" informaciami, pricom zdoraznuju ich zjednodusenie, predstavujuc ich ako nieco nepochopitelne, nieco, k comu sa clovek moze postavit len pasivne. V politike sa presadzuje tiez akysi "ekonomicky model". Strana chce demagoga, ktory ponuka principy, nie ideologa, ktory ludom temy vysvetli. A tak mnohi ludia su nauceni prave na jasne principy, ziadne alternativne, ci fuzzy moznosti. Skratka - chcu vodcu, kyberneta, ktory by ich viedol jasnym smerom.

A tu je hlavny problem. Nieje to vec chyby, ide o stav, ktory sa moze menit len casom. Na cele nasej krajiny bude este dlho "vodca"; nie ze by bol potrebny, ale je chceny, vychadza to z pocitu obcanov. Vodca si ale bude musiet uvedomit, ze temy musi obcanom sam predostriet - no tiez sam pochopit, aku "obtiaznost" sme uz schopni zvladnut. Alebo pri skuske (ako roku 1938) zlyha a skoncime tam, kde je Lukasenko. Taky vladca je sam otrokom seba sameho. Autorita, moralna ci realna, je zlou, ak neskusi svojim "detom" dat slobodu, volnost byt bez autority samej, pre ich dobro.


Rozhovor s panom Sklenkom bol urcite vyrazne sirsi a (mozno zamerne) som vynechal mnoho zaujimavych veci, o ktorych by sa dali robit megabyty textu. O toto, ani neviem ale ci hlavne, som sa chcel podelit. Kyberia.sk a vobec internet je priestor s obrovskym potencialom, ktory by prave dokazal temy polis vratit pred spolocnost, ktora ich prijme a analyzuje, nie len "da vybavit" zopar oligarchom. Tieto problemy su viditelne v Cirkvi, ktoru mozno 3.vatikansky (ci snad 1.kyberneticky? ;D ) koncil, ktory len podobna diskusia vyvola, priblizi viac k demokracii, a aj v politike, no najlepsie v nas samych. Slovami velkeho Sokrata: "Poznaj sam seba"...