Morálka, to jest súhrn pravidiel, čo sa v danej spoločnosti, vrstve, skupine proste robí a nerobí, hovorí v oznamovacích alebo rozkazovacích vetách a vždy začína jednoduchým "nezabiješ". Výrazným rysom morálky je to, že pravidla niesú napísané. Celá morálka sa totiž odohráva v tej oblasti, kde človek môže a nemusí, kde je slobodný. Dodržovanie morálnych pravidiel je zásadne dobrovolné a individuálne. Morálka sa opiera o tri základné piliére - isté vedomie toho čo je dobré a správne, spojené s vedomím vlastnej cti, váha tradície a tlak okolia. Slušnos? je slobodná a tvorivá. V luteránskych krajinách môžeme dodnes narazi? na neslýchane vysoké hodnotenie poslušnosti a to bez akýchkoľvek výhrad a obmedzení, čo je mimochodom vážnou škvrnou inak skvelej etiky Kantovej. Morálka je pozitívna a jasne hovorí, čo má a čo nemá by?. Oproti tomu etika sa vždy pýta prečo. Etické odpovedi filozofov na to prečo nemá človek kradnú? a zabíja? sa dajú rozdeli? do dvoch kategórií - niektoré filozofovia zakladajú morálku na ohľade ktorý má človek sám k sebe, iný na úvahe o vz?ahu k druhým ľuďom. Do prvej kategórie spadá napr. stoická etika - zdôrazňuje že len ctnos? môže zaruči? človeku spokojný život bez ?ažkých otrasov a zklamaní, ktoré sú vždy výsledkom neskrotených vášní. Na prvom mieste ctností je v antike statočnos?. Klasikom novovekej etiky je Immanuel Kant ktorý ju zakladá na postuláte rovnosti ktorý je blízky biblickému zlatému pravidlu "čo nechceš aby ti činili iný, nečiň ani ty im". Nový zákon to vyjadruje pozitívne "čo chceš...". Predstava Martina Heideggera - poslaním človeka je snaži? sa svoj život vidie? a utvára? ako svoj vlastný príbeh, ako celok až po samotnú hranicu smrti. Klasické etické systémy sa snažia hlada? pravidlá, ktoré platia pre všetkých a za všetkých okolností rovnako. To je v skutočnosti až príliš silné metodické zjednodušenie. Vrcholy jednania videli ľudia vždy v osobách ktorých jednanie sa žiadnym spôsobom vysvetli? a pochopi? nepodarilo - v svätcoch. Zrejme preto, že ich jednanie je vždy rýdzo osobné a tvorivé, ktoré sa nedá nauči? a napodobi?, že je na ňom čosi vznešeného a krásneho, čo je ?ažké popísa? inak, než že smeruje k niečomu, čo človeka presahuje. Požiadavok bezpodmienečnej úcty ku každému ľudskému životu nemôže ospravedlni? ničým iným než tím, že práve on - človek - dokáže zahliadnu? ešte niečo, čo ho prekračuje. Nietzsche hovorí "človek je mostom k nadčloveku". Etiky založené na náboženstve nevýchadzajú z predstavy autonómneho subjektu ale z predstavy ľudskej závislosti ktorá je pravdepodobne bližšie k skutočnosti. V kres?anstve možno nájs? dvojitú etiku - jedna sa zakladá na strachu pred večným trestom a nieje teda etikou, druhá, vzácnejšia, sa dovoláva vďačnosti - dobrým jednaním človek len veľmi nedokonale spláca to, čo dostal a dostáva bez veľkého pričinenia a predom - zdravie, š?astie, priateľov, deti. Ježisove slová "zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte" alebo podobenstvo o odpustenom dlhu (Mt 18,23) sú pre tých kto ich môžu prija? pravdepodobne ten najlepší etický základ. Hlavne preto, že tak dokonale vystihujú slobodnú povahu skutočne etického jednania , že sa neopierajú o strach, ale o vďačnos? a lásku.