Čas? rozhovoru s psychológom a univerzitným profesorom Janom Vymětalom

Hovoríme o stretávaní sa, v ktorom sa jeden človek otvára druhému, a zároveň sa pozrieme na vz?ahy v našej spoločnosti, myslíte si, že sú dnes ľudia podobného bezprostredného stretávania schopní? Čím to je, že spoločnos? človeku takéto stretnutia príliš neuľahčuje, naopak snaží sa ho tlači? k tomu, aby príliš slobodný nebol?

Kedysi dávno som začiatkom sedemdesiatych rokov pracoval s halucinogénmi a bolo to pre mňa veľmi poučné obdobie. O túto terapiu bol u nás, rovnako ako medzi odborníkmi v iných krajinách, veľký záujem. Potom nastal z ničoho nič koniec a z LSD sa stal nepriateľ číslo jedna a to predovšetkým v Spojených štátoch. Pritom výsledky tejto liečby u pacientov, pri ktorých nič iné nezaberalo, boli mimoriadne dobré. Prečo z ničoho nič taká nenávis? a nepriateľstvo, keď k tomu neboli vlastne žiadne objektívne dôvody ? Nejednalo sa o látky, ktoré by vytvárali závislos? v pravom zmysle slova. Naopak terapeutické intoxikácie nie sú pre pacientov nič príjemné, pretože často prežívajú silnú úzkos?, ktorej sa tým zbavujú.

Keď som o tom s odstupom premýšľal, uvedomil som si, že človek začne po takýchto reflektovaných skúsenostiach ži? úplne iným životným štýlom, môže na základe týchto skúseností presta? reagova? na ponuky a výzvy , ktoré k nemu prichádzajú od spoločnosti. To bol podľa môjho názoru hlavný dôvod, prečo sa v sedemdesiatych rokoch také nepriateľstvo voči týmto prostriedkom objavilo. Teda premena hodnôt a preferencií. Komunity, ktoré najmä v západnej časti Ameriky vznikali, boli vlastne zložené z ľudí, ktorí odmietli ži? konformne. Obrábali svoje políčka a prestávali chodi? do úradov a tovární, pretože zistili, že zarábanie peňazí nie je to, čo vlastne chcú. Spoločnos?, ktorá je založená na spotrebe a konzume, je vo svojej podstate rozkladaná, ak ľudia nežijú konzumne a prestávajú by? na nej takto závislí a ľahko ovládateľní. To je myslím ten pravý dôvod.

Človek, ktorý je vnútorne slobodný, je tým pádom konzumnej spoločnosti vlastne nebezpečný.

To viete, že áno. Reklama stále hovorí o tom, aby ľudia niečo kupovali. Dnes vlastne už neide o výrobu, ale predaj. Nie náhodou nazval kedysi Rogers psychológiu subverzívnou vedou. Mal na mysli vnútorné oslobodenie vyplývajúce zo sebapoznania a z pestovania kvalitných osobných vz?ahov, ktoré vylučujú ich účelovos? ako aj materialistickú životnú orientáciu. A k tomu vedie humanistická psychológia a psychoterapia.

Pritom je západná spoločnos? paradoxne na osobnej slobode postavená.

Otázka je ale postavená tak, či si vyberiete biele alebo zelené tričko, a nie, či získate vnútornú slobodu.

Napríklad, že si nevyberiem žiadne tričko.

Alebo je mi jedno, aké tričko si kúpim. A taký postoj už je „nebezpečný“. Človek totiž prestane reagova? na tieto podnety, prestane sa chova? tak, ako to spoločnos? vyžaduje k tomu, aby mohla ďalej fungova? a rozvíja? sa na rovnakom ekonomickom základe a spotrebnej hodnotovej orientácii.

Nemyslím si ale, že by to veľkej časti spoločnosti vadilo.

Čo ľuďom vyhovuje ? Im vyhovuje predovšetkým to, čo zdôrazňuje význam ich osobnosti, to že sa od ostatných odlišujú, že znamenajú niečo viac a že si niečo môžu dovoli?. To sa im ohromne páči a tvorcovia reklamy a tvorcovia reklamy to vedia. Ako by som bol tým, čo mám, čo si môžem dovoli?, prípadne kam siaha môj vplyv. Ďalej naopak môžeme pozorova? snahu mnohých po konformite, túžbu by? ako ostatní a napodobňovanie vzorov vytváraných masmédiami. Táto motivácia alebo tieto tendencie k nám ľuďom samozrejme tiež patria. Každý z nás to na sebe cíti v rôznej miere a nie je to iba problém rozvinutých priemyslových civilizácií. Aj v rozvojových krajinách ľudia reagujú podobne, podobne sa ženú za konzumom. Aj na robotníkoch, ktorí k nám prichádzajú z Ukrajiny to človek vidí, vidí, ako sú tým „postihnutí“. Tento systém vytvára umelé potreby, ktoré sú dobré a nutné k tomu, aby sa systém vôbec mohol udrža? a ďalej rozvíja?.

Asi pred troma rokmi som bol so synom na Zakarpatskej Ukrajine. Vrelo takú cestu odporúčam každému. Je to cesta za poznaním. Tam, kde boli turisti, sa vyskytovali podivné osoby, pred ktorými bolo lepšie sa ma? na pozore. Ale keď ste vyšli o kus ďalej niekam do hôr a na poloniny, stretávali ste úplne iných ľudí. Boli pohostinní, ponúkli vám mlieko, syr, to čo mali a nepripadalo do úvahy im za to niečo plati?, boli ste proste hostia. V turistických centrách sa všetko platilo v dolároch a v noci tam strážili s puškou pred hotelom. Sprevádzal ma jeden vysokoškolák, ktorý pochádzal z toho kraja a mudrovali sme spolu o príčinách takéhoto vývoja. Jeho záver znel, že všetko robia peniaze. Najprv som si myslel, že hovorí naivne, ale potom som si uvedomil, že vlastne hlúpo nehovorí, že peniaze s vývojom spoločnosti asi úzko súvisia, pretože pre mnohých ľudí sú dnes nie prostriedkom, ale cieľom, ktorý zároveň znamená ohodnotenie osobnosti. Peniaze, tento fenický vynález, sú z psychologického hľadiska veľmi zaujímavý fenomén.

Do tohto systému je zapojená celá spoločnos?. Kadiaľ vedie cesta von ? Je cestou akýsi „návrat k prírode „? Nepochybne by sa človek musel vráti? do primitívnejších podmienok života.

Mnoho ľudí sa aj u nás snaží voli? prirodzenú skromnos?, vedome sa snažia ži? skromne a „neužíva? si“. Na tejto individuálnej rovine to je možné a celá rada mojich známych takto žije, aj mne samotnému takýto postoj nie je cudzí.

Aj v tak technizovanej spoločnosti, ako je tá naša?

Na rozdiel od toho, čo z histórie poznáme, sa objavila technika ako zvláštny fenomén, ktorý určuje vývoj civilizácie. Vďaka nej nastalo obrovské urýchlenie všetkého. Voľakedy sme ako ľudia mali možnos? a čas adaptova? sa, zvyknú? si na nové podmienky. Teraz na to čas nie je. Čo sa vyvíjalo po stáročia, prebehne dnes analogicky za niekoľko rokov. Martin Heidegger poskytol krátko pred svojou smr?ou rozhovor redaktorovi Der Spiegel, článok sa volá „Už náš môže zachráni? iba nejaký boh“. Hovorí o dobe, kedy technika ovláda svet a k fenoménu techniky patrí, že my ľudia máme pocit, že jej vládneme a že nám uľahčuje život, ale v skutočnosti je to tak, že sami sme technikou ovládaní, my už tie autá proste kupova? musíme, aj keby sme ich nepotrebovali.

Nie je v ľudskej moci tento vývoj zvráti??

Neviem, Heidegger na to odpovedá neurčite. Hovorí, že vplyv filozofie končí a my môžeme by? iba tými, ktorí pripravujú pôdu pre nejakú zmenu, ktorá sa ale zatiaľ ešte nerysuje. Predpokladal, že niečo príde z iných oblastí sveta, niečo, čo zatiaľ nevidíme. Heideggerova odpoveď znie – je potrebné pestova? kritické myslenie, reflektova? to, čo sa deje. Pozorova? a vidie? súvislosti a pokúsi? sa porozumie? fenoménom, ktoré súvisia s technikou aj s akumuláciou kapitálu.

Súhlasíte s Heideggerom?

Bolo to povedané pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Možno že začína svita?, ale nechcem to zakríknu?. Preto iba opatrne a ticho upozorňujem na meniace sa vedomie mladých ľudí. Spomeňte si na ekologických aktivistov, rôzne formy altruizmu a medziľudskej solidarity, hnutie za trvalo udržateľný život na zemi apod.

Myslím, že na úrovni osobného života môže človek ži? v dostatočne vnútornej slobode, aj keď je to do určitej miery nepohodlné. Osobným životom je možné konzumu čeli?, nikto nás do ničoho nenúti, je to naša voľba. Toto by mohlo by? pre niekoho riešením. Ak by sa človek zaoberal problémom súčasného sveta príliš kriticky a príliš aktívne chcel všetkým týmto záležitostiam prís? na kĺb, sám by sa nakazil. To je jedna z Heglových téz, že negácia vedie k afirmácii. Hlavným nebezpečím pre určitý systém nie sú ľudia, ktorí proti nemu aktívne bojujú, tí sú kontrolovateľní, ale ľudia, o ktorých sa nevie, pretože tí nie sú na vodítku a ani nie sú vidie?. Práve preto môžu by? vnútorne skutočne slobodní. S vnútornou slobodou totiž, súvisí nenápadnos?.

Ako sa vy sám cítite v dnešnej spoločnosti?

Veľmi dobre. Žijem naplno a v zdraví. A kontakt so študentmi mi prináša mnoho nového aj nádej v zmeny k lepšiemu.


Otázky kládol Jakub Hučín, úryvok pochádza z knihy Hovory o psychoterapii (vydavateľstvo Portál 2001).

Jan Vymětal (1945). V rokoch 1965 – 1970 vyštudoval jdenooborovú psychológiu na FF UK v Prahe, behom tejto doby absolvoval tiež štúdium klinickej a pedagogickej psychológie na univerzite v Hamburku. Pracoval ako klinický psychológ na psychiatrických oddeleniach v Sadskej, Kosmonosoch a v Prahe. Od roku 1998 je prednostom Ústavu pre humanitárne štúdia v lekárstve 1.LF UK v Prahe. Od roku 1999 prednáša psychológiu tiež na teologickej fakulte Juhočeskej univerzity V Českých Budějoviciach. Je autorom celej rady odborných kníh z oboru psychológie a psychoterapie.

Zo stránky Ži a nechaj žit