Tento úryvok je z knižky Umberta Eca Meno Ruže. Okrem íného ukazuje, ako mohli
vyzera? začiatky humanistického myslenia, ktoré vytiahlo ľudstvo z rúk cirkvi
a naučilo ho zaujíma? sa o vedu, ale hlavne opä? o človeka samotného.






Viliam chvíľu mlčal, skúmajúc proti svetlu šošovku, ktorú opracúval. Potom spustil ruku a cez šošovku mi ukázal nejaký nástroj ležiaci na stole: "Pozri," povedal mi, "čo vidíš?"
"Nástroj, troška zväčšený."
"Nuž tak, človek sa môže nanajvýš lepšie pozrie?."
"Ale vždy je to ten istý nástroj!"
"Aj Venantiov rukopis bude aj potom ten istý, keď ho vďaka tej šošovke budem môc? číta?. Ale keď ho prečítam, azda budem lepšie pozna? čas? pravdy. A hádam budeme dajako môc? zlepši? život v opátstve."
"Ale to nestačí!"

"Hovorím viac, ako by sa zdalo, Adso. Neraz som ti už rozprával o Rogerovi Baconovi. Možno to nebol najmúdrejší človek všetkých čias, ale na mňa vždy mocne zapôsobila nádej, ktorá podnecovala jeho lásku k vede. Bacon veril v silu obyčajných ľudí, v ich potreby a duchovnú vynachádzavos?. Nebol by býval dobrým františkánom, keby si nebol myslel, že ústami bedárov, vydedencov, hlupáčikov a nezvdelancov často hovorí náš Pán. Keby bol bližšie poznal bratkov, bol by im venoval väčšiu pozornos? ako provinciálom rehole. Obyčajní ľudia majú čosi, čo chýba učencom, ktorí často zablúdia v hľadaní najvšeobecnejších zákonov, majú intuíciu individuálneho. Lenže intuícia sama o sebe nestačí. Obyčajní ľudia vyci?ujú vlastnú pravdu, ktorá je azda pravdivejšia ako pravda učiteľov cirkvi, ale potom ju premrhajú v neuvážených činoch. Čo robi?? Da? obyčajným ľuďom vedu? To by bolo veľmi ľahké alebo aj veľmi ?ažké. A vlastne akú vedu? Tú z Abbonovej knižnice? Františkánski majstri si túto otázku už položili. Veľký Bonaventúra hovoril, že učenci musia pravdu pravdu obsiahnutú v činoch obyčajných ľudí previes? do jasných pojmov..."

"Ako perudžská kapitula a Ubertinove učené pamäti, ktoré menia volanie obyčajných ľudí po chudobe na teologické rozhodnutia," povedal som.

"Áno, ale ako vidíš, deje sa to neskoro, pravda obyčajných ľudí sa medzitým už stala pravdou mocných, vhodnou skôr pre cisára Ľudovíta ako pre rehoľníkov chudobného života. Ako sa nevzdiali? od skúsenosti obyčajných ľudí, takpovediac zachova? jej účinnos?, schopnos? kona?, aby sa ich svet zmenil a zlepšil? To bol Baconov problém: ‘Quod enim laicali ruditate turgescit non habet effectum nisi fortuito,’ hovoril. Skúsenos? obyčajných ľudí vedie k divým a nekontrolovateľným počinom. ‘Sed opera sapientiae certa lege vallantur et in fine debitum effiaciter diriguntur!’ Inak povedané, aj spravovanie praktických vecí, či je to už mechanika, roľníctvo, alebo správa mesta, si vyžaduje akúsi teológiu. Domnieval sa, že nová veda o prírode má by? novým veľkým poslaním učencov, aby pomocou nového poznania prírodných procesov uviedli do súladu základné potreby, ktoré vytvárajú aj domotané, ale svojím spôsobom pravdivé a oprávnené klbko nádejí obyčajných ľudí. Nová veda, nová prírodná mágia. Ibaže podľa Bacona mala toto poslanie usmerňova? cirkev, myslím, že preto, lebo v jeho časoch bolo spoločenstvo duchovných osôb zhodné so spoločenstvom učencov. Dnes to už tak nie je, učenci sa objavujú aj mimo kláštorov a katedrál, ba aj mimo univerzít. Napríklad aj v tejto krajine najväčší filozof nášho storočia nebol mních, ale lekárnik. Mám na mysli toho Floren?ana, o ktorého poéme si iste počul. Ja som ju nečítal, lebo nerozumiem jeho ľudovému jazyku, a nakoľko viem, pramálo by sa mi páčila, lebo v nej rojčí o veciach, ktoré sú našej skúsenosti veľmi vzdialené. Ale aj tak, myslím, napísal to najmúdrejšie, čo nám je dané pochopi? o povahe prírodných prvkov a celého vesmíru a o spravovaní štátov. Ja aj moji priatelia sme presvedčení, že správa ľudských vecí dnes už nepatrí cirkvi, ale zhromaždeniu ľudu, vydávajúcemu zákony, preto sa aj domnievam, že rovnako v budúcnosti bude na spoločenstve učencov, aby predložilo túto celkom novú a ľudskú teológiu, ktorá je prírodnou filozofiou a pozitívnou mágiou."

"Prekrásne poznanie," povedal som, "ale možno ho uskutočni??"
"Bacon veril, že áno."
"A vy?"

"Aj ja som v to veril. Ale aby človek veril, musí by? presvedčený, že obyčajní ľudia majú pravdu, lebo im je vlastná intuícia individuálneho, ktorá jediná je správna. No ak je intuícia individuálneho tou jedinou správnou, ako dokáže veda znova dôjs? k všeobecne platným zákonom, pomocou ktorých a ktorých výkladom sa dobrá mágia stáva účinnou?"
"Ozaj," spýtal som sa, "ako to dokáže?"
"To už neviem. Veľa som o tom besedoval v Oxforde so svojím priateľom Viliamom z Occamu, ktorý je teraz v Avignone. Zasial mi do duše pochybnosti. Lebo ak je správna iba intuícia individuálneho, ?ažko sa dá dokáza?, že rovnaké príčiny majú rovnaké následky. To isté teleso môže by? chladné alebo teplé, sladké alebo horké, vlhké alebo suché na jednom mieste, na druhom nie. Ako môžem odhali? všeobecné súvislosti, ktoré stavajú veci do istého poriadku, ak nemôžem pohnú? prstom, aby som nevytvoril nekonečný počet nových daností, keďže tým pohybom sa menia všetky pozičné vz?ahy medzi mojím prstom a všetkými ostatnými predmetmi? Vz?ahy sú spôsoby, akými moje vedomie vníma pomer medzi jednotlivými danos?ami, ale kde je záruka, že tento spôsob je univerzálny a stály?"

"Vy predsa viete o istej hrúbke skla zodpovedá istá sila videnia, a práve preto, že to viete, môžete teraz vyhotovi? také isté šošovky ako tie, o ktoré ste prišli. Veď ako inak by ste to mohli urobi??"

"Bystrá odpoveď, Adso. Tak je, výrok, že v rovnakej hrúbke skla musí zodpoveda? rovnaká sila videnia, som vypracoval ja. Dospel som k nemu na základe toho, že som mal viac ráz podobnú individuálnu intuíciu. Ten, kto skúma liečivé vlastnosti rastlín, vie, že všetky jednotlivé rastliny toho istého druhu majú na rovnako disponovaných pacientov ten istý účinok, a preto skúmateľ môže sformulova? výrok, že každá rastlina takého a takého tvaru v rovnakej miere zostruje zrak. Veda, o ktorej hovoril Bacon, nepochybne stojí na takýchto výrokoch. Ale pozor, hovorím o výrokoch, týkajúcich sa vecí, nie o veciach samých. Veda narába s výrokmi a so svojimi termínmi a termíny označujú jednotlivé veci. Vieš, Adso, ja musím veri?, že môj výrok platí, lebo som k nemu došiel na základe skúseností, ale aby som to mohol veri?, musím predpoklada?, že jestvujú všeobecne platné zákonitosti, o tých však nemôžem hovori?, lebo už sama predstava o jestvovaní dajakých všeobecne platných zákonitostí a stanoveného poriadku vecí zahrnuje predpoklad, že Boh je ich väzňom, kým Boh je tak absolútne slobodný, že keby chcel, jediným prejavom svojej vôle by zmenil svet."

"Teda ak dobre rozumiem, robíte niečo a viete, prečo to robíte, ale neviete, prečo viete, že viete to, čo robíte." Musím sa s hrdos?ou prizna?, že Viliam pozrel na mňa s obdivom: "Možno je to tak. V každom prípade to vysvetľuje, prečo si nie som istý svojou pravdou, aj keď v ňu verím."