rano, tesne pred peichodom do prace. sedim si v net caffee, citam mesiac stare maily, tesim sa z tohto pseudo leta (milujem teplo a tesim sa z tohoto tu) a rozmyslam ci sa mi niekedy podari vysvetlit 25 rocnemu decku, ze aj ked je zhuleny a opity nemusi riesit svoje komplexy a traumy (3 mesiace je bez holky a je z toho hotovy, predstava dlhsieho obdobia ho tiez celkom nici), tym ze kazi vecer a vztahy vsetkym na okolo. asi by bolo najjednoduchsie ho rovno zabit, pretoze keby mu to chcem vysvetlit tak to v zivote nepochopi. fascinuje ma sila egoizmu niektorych jednotlivcov.
iny priklad: nadsene sa mi chvali ako prvu krat vo svojom zivote sam od seba umyl riad a pustil mycku po vareni (je snad jasne, ze on nevaril), pred par dnami. mne bolo tak na horke slzy.
najmenej si to zasluzi z mojho okolia, ale nech si rychlo najde hociaku holku (nechcem rovno napisat slepicu), aby sa s nim dalo znovu aspon vydrzat.
inak sa z neho asi zblaznim, alebo velmi rychlo vypnem telefon