Odtiaľ sa mi zdal svet reálnejší ako kedykoľvek predtým.

Na ničom vlastne nezáleží.
Zistíš, že život na Zemi jednoducho je.
Je to ako keď vytiahneš z rieky kameň.
Ten kameň je kol dokola obrastený riasou.
Samotný kameň je do svojej podstaty len ?ažko zničiteľný.
A stačí jednoduché pretretie palcom a zošúchaš riasu dolu.

Aj keby si dokonale očistil kameň od rias, že by bol úplne hladký, to neznamená, že o5 nezarastie.
A tak je to snáď aj s nami.
Sme len jemný povrch okolo nezničiteľnej skaly, čo sa nazývame životom.
A čo na tom záleží? Záleží nám snáď na živote mravca?

Tam zhora nemáš problém rozpuči? dedinu, či veľkomesto ako chrobáka.
Sú to len bodky, niečo ?ažko predstaviteľné a zrovnateľné s tým, čo vidíme, keď sme dolu.
A tie nekonečné polia medzi ktorými je len občas nejaký tmavý hustý ostrovček.

A je to len snáď náš egoizmus, náš strach zo smrti jednotlivca, čo nás ženie zachraňova? samých seba?
Ale čo je na tom zlé?
Nič nie je zlé na egoizme.
Je to úplne ten najprirodzenejší prejav každej živej bytosti = sebazáchova je najvyšší princíp.
Je na nej založená celá evolúcia...

-Nehanbi? sa za svoj egoizmus –čerpa? z neho!

Aj ja z neho čerpám keď pomáham iným bytostiam. Robím to preň a hlboko ma to teší.
Veď vlastne o tom to je.
Robím niečo pre svoj egoizmus a tým pádom aj pre celú evolúciu...
Dá sa to s tým celkom reálne zrovna?.

A aj keď je ten život, o ktorom sa toľko hovorí,
iba riasovitý povlak na kameni,
ako kvapôčka,
rôsol v nekonečne,
neskonale
a stále viac a viac
ho milujem!!!