2) Zodpovednos? za druhého - Zodpovednos? je u Lévinasa prvotná, dá sa poveda? že zodpovednos? si zvolila mňa a nie ja ju, "vyvolený náleží zodpovednosti bez toho aby o tom rozhodoval". Vyvolený nemôže pred svojou zodpovednos?ou utiec?, vyvolenos? "činí z človeka rukojemníka jeho brata". Človek je teda touto odpovednos?ou zaviazaný k tomu aby sa staral o druhého skorej ako o seba. My musíme zodpoveda? za druhého - nemôžeme ho necha? na pospas zlu. Nie, nieje možné opusti? druhého človeka. Vz?ah medzi „ja“ a „Bohom“ u Lévinasa nespočíva v túžbe človeka po Bohu ale v povinnosti voči druhému - „Boh ma nezahrňuje dobrom, ale zaväzuje ma k dobru“.

3) Inštitúcie - Takáto myšlienka vyvolenosti, zodpovednosti, by sa mala sta? podstatou civilizácie a k tomu je potreba inštitúcií ktoré by ju garantovali. Stáva sa že aj vnútorná , zodpovedná sloboda človeka býva zlomená - utrpením, mučením. „Stačilo by, aby nevinný netrpeli - ale tak tomu nebýva“. Preto je nevyhnutné vytvára? zákony, inštitúcie - „bojova? za republiku“. ( v zmysle res publica???) . Tieto zákony republiky, tj, zákony ktoré si vytvorili ľudia proti barbarstvu Lévinas háji, avšak varuje aj pred prílišným zpohodlnelým vyhováraním sa ľudského „ja“ na tieto inštitúcie.

V druhej prednáške sa Chalierová snaží objasni? Lévinasovu predstavu ľudského dialógu . Problematika dialógu je úzko spätá s problematikou ľudského subjektu. Na rozdiel od Descartovského stredobodu „cogito“ je u Lévinasa ľudské „ja“ definované nekonečnom - tou druhou stranou bytia. Ľudské „ja“ je „nesené pohybom odpovedania ktoré okamžite reaguje na volanie inakosti“. Takto chápané „ja“ je vo svete cudzie - je prenasledované. Motív prenasledovania Lévinas rozoberá v súvise s historickým údelom Židov - tento údel chápe ako „prenasledovanie vyvolenosti“. Prenasledovanie vyvoleného,tj. maximálne zodpovedného, totiž nespočíva iba v násilí na ňom páchanom, ale i v prenasledovaní od „ponižených a urazených“ - prenasledovanie chápané ako neustála obava, že „moje bytie aj napriek všetkým dobrým úmyslom môže zpôsobi? utrpenie druhého človeka“. Lévinasovské „ja“ je teda konstituované neustálou snahou o zodpovedanie otázky ktorá predchádza - „Aké mám právo na existenciu vedľa utrpenia druhého?" Prebudenie ľudského „ja“ nespočívá v tvrdení „ja som“ ale v odpovedi na volanie druhého - „tu som“. Ľudské ja teda istotne nieje pevný „archimedovský“ stredobod, ale „bod definovateľný svojou nezištnos?ou a maximálnou zodpovednos?ou“. Takto definovaný subjekt je istotne jedinečný , tak jako je vždy jedinečná ona druhá strana bytia - „vyvolenos? prostredníctvom druhého činí subjekt unikátnym a neopakovateľným“.

V ďalšej časti prednášky je bližsie rozobraná ona skúsenos? „par excellance ktorá ma povoláva k dobru“ - stretnutie s tvárou. Tvár nabáda k vz?ahu „tvárou v tvár“, a nie k vzájomnému uznaniu. Tvár je najobnaženejšou čas?ou tela, tvár je najviac vystavená možnému násiliu. „Tvár nabáda k vražde ale zároveň vraždu zakazuje“ - vraždou sú chápané všetky podoby zabíjania ako napr. pohŕdanie druhým, jeho poprenie myšlienkou, slovom, činom. Tvár po mne žiada aby som naviazal s druhým vz?ah ktorý nemá nič spoločné s mocou, vz?ah v ktorom je druhý dôležitejší ako ja. Tvár prekračuje hranice fenomenológie - hovorí „nezabiješ“ . Za zmienku stojí i zistenie že v synagogách stojí v druhom stlpci vedľa „ja som večný“ práve tento zákon zákonov - „nezabiješ“. Pre Lévinasa znamenajú obe to isté.

Na rozdiel od Buberovho recipročne chápaného vz?ahu k „Ty“ je Lévinasovo stretnutie s druhým „asymetrické“. „Môj nekľud kvôli druhému nezávisí na tom, či sa on znekľudňuje kvôli mne… Ľudské ja sa stáva ľudským v láske k druhému - a to aj v prípade, že láska nieje vzájomná.„ Ona asymetria teda spočíva v tom, že „ja“ mám vždy viac zodpovednosti jako ten druhý. Takéto eticky asymetrické „ja“ ktoré sa riadi „nekonečnom“, „neviditeľným Bohom“ nemôže spočinú? v „kľude“ - táto staros? o druhého je „zrnkom šialenstva“. Avšak práve v rozosianí týchto zrniek vidí Lévinas zdroj tej trochy dobra v tomto svete.

V tretej kapitole prechádza Chalierová od etického dialógu k ľudskému spoločenstvu, sústreďuje sa teda na moment „politična“, kedy okrem druhého treba bra? ohľad i na tretieho ktorý stojí vedľa neho. Na rozdiel od Hobbesa či iných teórií spoločenskej zmluvy podľa ktorých vzniká štát na to aby obmedzil násilie a ľudskú túžbu po moci - po presadení samého seba - ktorá by v konečnom dôsledku zničila všetkých , Lévinas chápe politično ako „obmedzenie bezmedznosti lásky“ - „v blízkosti druhého ma neustále trápi pomyslenie na všetkých ostatných ďalších blížnych a táto obsesia volá po spravedlnosti, vyžaduje mieru a svedomie“. Na scénu sa teda dostáva podstatný motív „spravedlnosti“ ktorú Lévinas nazýva „múdros?ou lásky“ a práve tu sa podľa neho rodí „politično“. Láska bez spravedlnosti môže ma? neblahé účinky - veď veľkorysos? k jednomu môže by? istotne ublížením druhému. Preto politično obmedzuje neobmedzenú zodpovednos? voči druhému, aby nedošlo k nespravodlivosti.

Keď je táto zodpovednos? múdra - keď teda možno hovori? o „spravodlivosti“, vtedy možno hovori? o „legitimite štátu“ - „legitimita štátu pretrváva v podobe onej nekonečnej zodpovednosti voči druhému, ktorú je však třeba obmedzi? pretože je tu ešte niekto tretí“. V legitímnom štáte sa ktokoľvek môže pre mňa sta? tvárou , „môže vo vz?ahu ku mne pozby? anonymity a by? mojim bližným“. V protiklade s legitímnym štátom stojí štát totalitný ktorý ani len neumožňuje stretnutie s tvárou, takýto štát nieje legitímny a je třeba proti nemu bojova?.

Aby si štát zachoval legitimitu musí neustále vzdorova? opojeniu mocou a dba? na úctu k zákonom, avšak žiadny zákon nieje nadradený láske. Politici takéhoto štátu by sa mali v prvom rade stara? o to aby nikto nepoznal muky hladu - „myslie? na hlad ľudí je prvoradou politickou funkciou“. Štát by mal by? taktiež liberálnym štátom - „štát ktorý je citlivý voči zdrojom lásky ktoré nezmizli z politických a inštitucionálnych štruktúr, voči náboženskému a prorockému duchu v človeku“.

Lévinas istotne veril že takýmto, priam „ideálnym“ štátom sa stane štát izraelský. Veril že sa stane miestom kde ožije celé kultúrne dedictvo hebrejského národa, kde sa texty hebrejskej civilizácie stanú nositeľmi civilizácie. Žiaľ, dnes v dobe stavanie „múru“ možno poveda? že k tomu - zatiaľ - nedošlo. Možno to Lévinas cítil už v dobe písania jeho textov, mnohokrát bol kritikom izraelskej vlády. Jeho jediným a ozajstným cielom totiž istotne nebola akási „územná celistvos?“ , ale vytvorenie „kráľovstva Božieho na Zemi“ - v Chalierovej prednáškach to nieje takto explicitne povedané, ale taký som mal z toho pocit.

Pocit to bol krásny a i preto som si k narodeninám kúpil svoju prvú knižku z OIKUMENEH s názvom „Totalita a nekonečno“.