Dva roky a osem mesiacov. Skoro tri roky. A predsa sa toho zmenilo malo, mozno vela, ale menej akoby clovek cakal.
Rok a dva mesiace uplynul od nasej poslednej konverzacie po dnesok. Nie ze by sme sa medzitym nerozpravali, fakticky sa tomu vyhnut nedalo, ved sme sa kazdy bozi den vidali, no bol to vzdy len nanuteny rozhovor, nikdy nie konverzacia konstruktivneho charakteru. Kolko krat som sa snazil s nou zacat o niecom komunikovat, kolko krat sa to nepodarilo...

Nebyt Matt Groeninga (neskor pocitacom, dvd napalovacke, irccka, marjana, evisky a volne casu nasledovane...), by som sa asi nikdy k dnesku s nou nedostal. Nahoda je svina, dnes jej vdacim ale vela. Stal som na rohu ulice po tom, ako som sa odplizil z propeleru, stretol kamaratku a odprevadil ju domov. Na jednom konci ulice zastavka - smer domov; na druhom byt v ktorom byva Barbara. Par nerozhodnych minut (a nejaka ta pesnicka...) a uz odisla moja sms ze ci je v BA, ci nejde na prechadzku...
Ked som toto odoslal som si uvedomil, ze to bola blbost. Po tolkych mojich pokusoch za posledne roky s nou, zase, zacat komunikovat to teraz urcite nepojde. Hovno hovno zlata rybka, opak je pravdou!
Ked som ju videl posledny krat tak to bolo v skole, odprevadil som ju na zastavku a potom si poplakal ze ju uz neuvidim, nie tak casto, skoro vobec. Dnes som ju nahodou zavolal a bola tu. Tesil som sa z toho, ze ju vidim, no este viac ze sme sa rozpravali, pekne, konstruktivne, celkovo, s malymi zabranami ake byvaju medzi dvoma ludmi po dlhej dobe predchadzajucim vztahovym problemom, ale celkovo ROZPRAVALI!

Dozvedel som sa vela, to co nasledovalo po mne, ja som jej porozpraval moje skusenosti... Zistil som znova aka je, zistil som preco ju este stale niekde v srdiecku hlboko milujem, ale zistil som i preco nam to nemohlo vyjst. A mozno sme len nechceli, mozno sa len bali. Pre kazdeho by to bolo to nove, to prve... Mozno tam chybala jej hlboka laska, mozno tam bolo mojej vela. To je jedno, ale citil som to tak, ze je to dobre. Keby som s nou vtedy zacal/ostal, potom by to bolo asi na vzdy...
Ako jedina mala na mna dobry vplyv (nie ze by ine vplyvali zle, no, ale predsalen to nebolo tak slusne). Ako jedina mi neviem co to davala, ale, hmm, ona si stale vycitala ze sa so mnou zahravala, pritom to nebola pravda. Vycitala si to strasne dlho, bol to problem nasej komunikacie, odpustenie si.
Zistil som, ze vdaka mne dokazal neskor komunikovat s muzmi. Potesilo, aspon som jej nejako pomohol. Bol som prvy co jej dal kvetinku (chlapi, robte nieco so sebou lebo toto mi povedalo uz x holiek!!!). Bol som rad, ze sa uz tak nebala, ani mna, ani toho co bolo, ani muzov vseobecne...a predsa som trosku ziarlil, ale asi tak ako jej otec.
Je zaujimave ako prave ona ostala v mojom srdiecku tak dlho, ostane i nadalej, ale skor ako taky tien minulosti, nadej do buducnosti.

Ako som tak sedel v trolejbuse na ceste domov ma napadlo, ze toto moze byt zaciatok nasej komunikacie, ze toto moze byt jej obnovenie, ze to cele potom moze napredovat, zase sa budeme stretavat, konecne budeme spolu castejsie a mozno...a mozno to bol len sen ktory dnes vecer dosnivam.

Dakujem. Za tie dva roky a osem mesiacov, aj ked som na teba iba myslel.