Stále na niečo čakám. Večer čakám kým zaspím, ráno na autobus, v škole na zvonenie, po zvonení na obed po obede na cestu domov, keď dôjdem domov čakám kým sa o konečne doučím, potom na električku, na niekoho na rohu, na začiatok niečoho, v istom momente ma to prestane bavi? a ja zase čakám na koniec. Ničoho si neužívam a neviem pochopi?, že je to predsa Ono, že je to pekné, že si to mám ceni?. Nie, ja som furt nespokojná so stavom v akom som a chcem niečo iné. Je to tak vraj u všetkých, ale každý deň neustále čaka? a ani neviem načo. Možno to už prišlo a ja som si to v tej svojej mánii ani nevšimla.