- Preletela krásna iskra, ako blesk - povedalo chlapča - len tak preletela a - zadívalo sa do diaľky s smútkom v hlase a nádejou v očiach.
- Aha, tu je ďaľšia - Opálený mohutný muž so striebristou bradou ho pohladil a vo vráskavej dlani sa objavila nová, trblietavá, krajšia. - Ani túto nechytíš a ani tú ďaľšiu. Ich krása ti však utkvie v pamäti a nedá ti spa?; budeš hladný po nej, budeš dychti?. Pôjdeš až na kraj sveta aby si našiel čo i len jednu a každú inú; mladícka nerozvážnos? ?a možno pripraví o život a svet ti bude hádza? klady pod nohy. Urobíš mnoho chýb a z niektorých sa možno poučíš. Ak sa ti bude dari?, niektorý z Mágov na kraji Hôr ?a nakoniec prichýli a naučí Tajomstvu iskier; nebudeš však ma? pokoj, budeš chodi? svetom a pokračova? v štúdiu. Občas nájdeš mladého chlapca s iskrou v očiach a budeš vedie?, že mu máš ukáza? Svetlo; budeš šíri? rados? a odhodlanie. Jedna otázka ti však zostane - iba jedna, nie viac, nie menej. Potom ma vyhľadaj.
***
Starec, na ktorého muž hľadel, bol vetchý; bol taký vetchý až sa strácal vo svojom jednoduchom oblečení a každý sa musel dvakrát pozrie? aby ho raz zbadal. A aj po týchto dvoch pohľadoch zostal jediný dojem: sálal z neho pokojný úsmev. Hovoril z?ažka, ale ani pri tom sa neprestával usmieva?:
- Poď, čakal som ?a. Nemusíš sa náhli?, nič nezmeškáš, vydýchaj sa. A potom mi rozpovedz, čo ?a trápi.
- Vy, pane - budem vám hovori? pane, pretože tým pre mňa ste - vy ste iskra. Zjavili ste sa v mojom živote ako iskra vo vašej dlani, s plnou žiarou a nepredstaviteľnou krásou. Rovnako rýchlo ste zmizli, ako keď dlaň zrazu zavriem.
A teraz tu sedíme, ja so zrakom upreným na vás a s otázkou na jazyku. A vy ste iskra, krátko pred zmiznutím žiariaca všetkou rados?ou ktorú kedy spôsobila. Už viem, že tento moment tu nie je navždy, že čas nezastavím a iskru do ruky nechytím; tiež viem, že krajšie, ako sa na iskry díva? je môc? s ich pomocou spôsobova? rados? druhým. Vtedy dávno ste vraveli - pamatám si to ako dnes - vraveli ste, že budem ma? jednu otázku, iba jednu, nie viac a nie menej. Nuž som teda prišiel.
- Viem - úsmev mal takmer intenzitu slnečného svetla.
- Viem - zopakoval a pohladil muža rovnakým gestom ako pred vekmi. A spýtal sa ho: Liezli ste niekedy na horu? Ak áno, určite viete porovna? pocity a očakávania pri lezení s tým, čo ste zažili na vrchole. Povedzte mi, vyliezli ste teraz na vrchol?
- Áno - pripustil muž - a tak ako sa na hore krásy znásobujú, tak teraz vidím vás a moja rados? je nekonečná.
- Dobre - povedal starec - dobre. Máte teda otázku. Ja vám však neodpoviem . Odpoveď poznáte - odpoveď už poznáte, máte ju v sebe. My dvaja teda vieme, že náš príbeh nemá pointu - že je ako iskra, zhasne a niet jej - tak, ako zhasnem ja a ako zhasnete neskôr aj vy. Cestovali ste po svete a viete, prečo som vybral vás - práve vás. Viete, že iskry spôsobujú rados? a spôsobujú utrpenie, záujem aj odpor. Videli ste, ako vás obdivovali a uznávali, ale aj zatracovali a urážali. A viete aj to - určite viete - že š?astie nespôsobujú len iskry. Preto ste dnes prišli a oplatili mi moju návštevu spred času. Môj príbeh sa týmto končí; odchádzam s úsmevom na perách.