Nocny motyl:
Ako zvlastne nam dokaze obcas najvyssi pripomenut nasu nedokonalost.
Polozim pred seba biely papier, ze nan skusim zvacsnit co citim, co sa mi paci>> Tvary, myslienky ... Kreslim, kreslim a zrazu na papier sadne nocny motyl. Cista krasa. Zameriam zrak nan, potom naspat na papier a chce sa mi plakat. To krute uvedomenie si, ze nikdy, ale naozaj nikdy sa mi nepodari vyjadrit tolko krasy, co je co i len v praobycajnom nocnom motylovi. A pritom ako malo ho delilo od neforemneho skaredeho flaku kdesi na stene. Skutocne.
Obraz jedna: Papuca po naraze do steny zanechava na nej malu sedo-hnedu skvrnu. Tazko v nej cosi rozoznat. Ale clovek s papucou je spokojny ze je ten hnusny votrelec konecne prec (Nechcem to rozmazavat, ale kto je vlastne votrelec? Neboli podla evolucie na zemi nocne motyle skor ako my? Ale to je v podstate jedno.).
Obraz dva: Motyl opantal mladeho zmateneho muza a ten si na nom ide oci vyocit. Vidi v ociach motylovych oci chameleona. Vazi si toho maleho tvora ako cosi co spolu s nami obyva tento svet a zrejme s nami zdiela nasu nevedomost o tom co tu vlastne robime a preco tu vlastne sme... Nechce tomuto tvorovi ublizit, vsak preco. Ked uz nic ine, tak mu tento tvor zdelil dost dolezitu informaciu a tym sa stal prijemnym a vitanym spolocnikom...
Co ale deli obraz jedna od obrazu dva? Metre, minuty, myslienky...?