Chodievam pláva?..2 krát denne. Aj keď prší. Voda je už pomerne teplá, keď to porovnám s vodou z konca apríla :) Vajnorské jazero je jedno z mála miest z minulosti, ktoré môžem...Na začiatku leta sa tam dá...Celkom čistá voda, a aj koncentrácia prázdnych fliaš od cocacoly pomerne nízka...v auguste je to už humus...august istí jedno nemenované jazero, o ktorom vie len pár ludí..modrá lagúna ho volám..aj koncom leta môžem pozorova? rybičky, preháňajúce sa pomedzi moje nohy...

Celá akcia plávanie pozostáva z určitých základných krokov...Nenápadne vypadnú? z firmy, tváriac sa, že obedujem,nájs? vhodné parkovacie miesto pre auto, aj pre seba, zahraba? kľúče tak, aby som ich neskôr aj našla :) a potom, potom len voda. Čistá, hlboká, priezračná, osviežujúca, ako višne od babičky..milujem vodu, hlavne v lete...milujem, keď len tak, ležím na hladine, ako mrtvolka, a slnko mi bozkáva tvár...voda mi dáva, podobne ako auto, pocit slobody a istoty....Hocikedy keď sa cítim ohrozená, môžem sa ponori?, utiec?, schova? sa....zmiznú? ako ranná rosa :)

Včerajší deň nebol výnimkou...dusno, ako pred búrkou, a ja v blízkosti Vajnor na výjazde..nebolo mi viacej treba..Rýchlo, ako psík, zahraba? kľúče od auta, a člup...Bol to zas ten správny pocit....pláva?, voľne, len tak, niekam, hocikam...nerieši? NIČ...leža?, topi? sa, robi? stojky a kotrmelce...na druhom brehu som si našla seberovných kamarátov, a hrali sme vybijanú s kamienkami :) pomaly sa však blížil čas, vráti? sa na svoj breh, vyhraba? kľúče, a do práce......plávam si plávam, vlnky sú stále rovnaké...aj breh je stále rovnako ďaleko..začína poprcha?...vtáky lietajú prinízko..bude búrka..a zrazu len palička...farebná, nejaká...leži si len tak na hladine, bez pohybu.nenápadná, ako v noci kŕdel vrán..presne v mojej jazdnej dráhe...čas? z rybárskej udice...nezdala sa mi ulomená...bola dlhá asi 15 centimetrov, čiernej farby, a sem tam bola omotaná prúžkom kriklavej lepiacej pásky...na jednom z jej koncov bolo pripevnené lanko, ktoré smerovalo bohviekam, hlboko do stratena vajnorských vôd...

Na jeho konci, možno háčik, možno nič...a možno, sumec....taký ten, čo dokáže zožra? dospelého psa...bŕŕŕ...rozhodla som sa teda, že skúsim tú paličku s lankom dotiahnu? na breh, a potom ju navijem, a uvidím :) zakusla som do nej, a pokračovala som v plavbe smerom k môjmu brehu....keď som už stála nohami pevne na zemi, začala som navíja? lanko na paličku..navíjam, navíjam...zrazu len..Rybička....Kapor...chudáčik, zjavne vystresovaný bol, lebo sa metal ako divý...vybrala som ho teda opatrne z vody...bol celkom zvláštny...nebol taký hnedý, šedý, klasický, ako bývajú kapre na vianočných trhoch...bol zlatý...zlaté jemné šupinky mu pokrývali celé jeho vystresované telíčko...určite sa bál...možno myslel, že ho idem zjes?..veru, taký jemne prepečený kapor...hm, ale zásadne nejedávam zvieratká, ktoré poznám :) tak som mu povedala, že nech sa nebojí...evidentne sa potom trošku upokojil a ja som mohla zača? s operáciou vy?ahovania háčika..najskôr sa mi vôbec nedarilo...no, potom som sa začala trošku hra?..vždy keď sa mi nedarí, vymyslím si nejakú hru, pomocou ktorej vždy všetko úspešne zriešim...

Bola som špičkový chirurg...najlepšie platený na svete....vyhľadávaný odborník..Bývala som v prepychovom byte, na 231. poschodí mrakodrapu na Manhattane..a pod mojimi rukami práve ležal David Backham...mal v tele zapichnutý háčik napustený jedom, ktorý do neho strelil pološialený fanúšik francúzskeho futbalového teamu...háčik bol v blízkosti srdca, a len na mne záležalo, či to prežije..Hysterická Viktória si hystericky pudrovala nos, a všade boli novinári..bola som ostro sledovaná osoba, a nemohla som si dovoli? urobi? ani zanedbateľnú chybičku...

Keď som nejako precitla, v ruke som ví?azoslávne držala háčik. Zlatá rybka pokojne ležala na vyhriatom štrku, a dokorán otvárala zakrvavené ústa. Pozerala na mňa svojimi múdrymi očkami a šepkala...Pusti ma, pusti...splním Ti tri želania...jemne som ju teda zobrala do rúk, zaželala som si TRI želania, a pustila ju z5 do vody...ešte naposledy som zazrela jej jemné zlaté šupinky, a stratila sa v zelenom nedohľadne...Potom nastali ešte nejaké problémy s vyhrabávaním kľúčov, kedže za svet som si nemohla spomenú?, kam som ich zahrabala...no behom slabej polhodinky, bez detektoru kovu, som ich predsalen našla...mala som dobrý pocit v ten deň...ani nie tak zo seba, ako z nádeje, že všetko, čo som si želala sa mi v blízkej dobe splní....MUSÍ....bola predsa ZLATÁ :)