V bratislavskej mhd mám zo všetkého najčastejšie pocit, že všetci pekní a voňaví ľudia cestujú do práce, resp. do školy autom. Autobusmi, električkami a trolejbusmi sa preváža ten zvyšok – luza. Inými slovami: bezvýznamní ľudkovia, čo sa pechoria na osem a pol hodiny do práce, babky, čo sa motkajú s obrovskými umastenými taškami na kolieskach a aspoň trikrát denne vám nimi prejdú po nohe, pupkatí dedkovia so žltými špinavými vlasmi v dederónových polokošeliach, nervózne mamičky s upiš?anými de?mi a zle oblečení študenti. Pozorova? túto masu národa je zážitok, a nie práve príjemný. Je mi z tých ľudí zle. Smrdia. Už ráno. Tlačia sa na vás, aj keď nemusia, sú lepkaví, spotení, funia.
Ešte že mám ten starý walkman s lacnými slúchadlami. Na discman nemám, som tiež súčas?ou luzy. Tak si počúvam ošúchané kazety a snažím sa nezomrie?.
Dnes ráno som po dlhom čase zažila príjemné prekvapenie. Vizuálne úplne dokonalé. Poznáte to: chcete si kúpi? nové topánky, ale akosi ani neviete, ako majú vyzera?. Len tak chodíte po obchodoch a zrazu vám padnú do oka – takéto chcem! Či si ich kúpite, je druhá vec. Možno sú príliš drahé, možno nemajú vaše číslo, alebo – a to je najväčšie sklamanie – sa vám v nich zle chodí. Ale potešilo.
Nadviaza? očný kontakt nebolo ?ažké, ale čo s tým? Bleskové checkovanie od hlavy po päty, či skôr v opačnom smere, trošku prekvapené úsmevy, máme rovnaké tenisky. Chvíľu sa tvárime AKOŽE NIČ, ale hneď ako električka zájde do tunela, pozorujeme sa v odraze na okne. Dáva si dolu šiltovku, v ruke drží knižku. Mám ju rozčítanú v nočnom stolíku. To snáď... Zadíva sa mi do tváre, nadvihne obočie, hlavu nakloní k plecu. Úsmev. Koniec tunela. Vystupuje.
Hm, škoda. – Hej, škoda.
Ale potešilo.