Nejdříve video sleduješ.
Potom se do něho oblékaš.
Pak se videem živíš.
Nakonec se sám videem stáváš.
Sleduj nebo buď sledován.
(Pat Cadigan – Hezounkova transformace)

Sobota. Perfektný deň. Nikto od vás nič nechce, nemusíte robi? veci, ktoré vás nebavia a nad hlavou vám ešte nevisia tie povestné Damoklove meče nenapísaných a nedokončených povinností, presne tak, ako to zvykne býva? v nedeľu. Je proste fajn vsta? z postele až vtedy, keď už niet iného východiska, vynecha? raňajky a prejs? priamo k obedu, možno si uprata? izbu, ale iba ak rodičia (manželka, frajerka, spolubývajúci – každý nech si doplní podľa svojho gusta) protestujú naozaj príliš nahlas a odda? sa knihám, na ktoré sa celý týždeň tešíte, no nemáte čas.
Sobota v sebe ukrýva potenciál. A trochu prisľúb nepriznaných barov, klubov a diskoték. Prísľub stále nenapísaných príbehov, ktoré po večeroch obyčajne tvoríme.
Z ničoho nič začal na stole poskakova? telefón. Vibračné zvonenie. Načo každému oznamova?, že týchto pár okamihov máme rezervovaných pre niekoho iného.

Vlastne, mobilný telefón. Udivuje ma, ako ho niektorí jedinci môžu vyhlasova? za najväčší objav dvadsiateho storočia. Že vraj urobil jedinca ešte viac slobodným. Naivita! Slobodným? Kde? A ako? Psy vláčia obojky a my, ľudia, máme tie svoje, osobné a mobilné krabičky s anténkami. Niet jednoduchšej kontroly nad životom. Kde sme, s kým a kedy sa vrátime? Ak nás majú oslobodi?, prečo ho potom vždy, keď chcem ma? pokoj, keď si chcem naplno vychutna? to, čo práve prežívam, bez zľutovania vypnem. Bohovský vykupiteľ! V pohode by som sa bez neho zaobišiel. Len to už akosi nejde. Stal som sa príliš pohodlným. Hanba mi!

- Čau. Čo práve robíš? Nepôjdeš večer niekam von? – v slúchadle sa ozval nezameniteľný Strelcov hlas. – Zatancova?, alebo tak nejako.
- No, mne sa veľmi nechce, - zareagoval som nepresvedčivo.
- Nevyhováraj sa a poď. Uvidíš, roztočíme to. Ja, ty, slečny a celý ten cirkus okolo. Vieš si predstavi? niečo lepšie?
- To neznie tak úplne márne.
Takéto argumenty mám vlastne celkom rád. A kto nemá?
- Vidíš, že mám pravdu.
- Lenže tá hudba. To vážne nemusím. Keď oni tam hrajú úplné kraviny. Rádio si môžem pusti? aj doma.
Hudbu beriem dos? vážne. Len boh vie, s čím to súvisí. Azda so spoločnos?ou, v ktorej sa pohybujem. Niekedy. Kde tu producenti, Djs a tak. Všetci to vnímajú ako poslanie. Trochu chorobne, no od podlahy.
- Ale no. Bude sranda, - Strelec sa nikdy nevzdával príliš ľahko.
To ho presvedčilo. Bolo rozhodnuté. Spa? pôjde až ráno. Z ničoho nič sa mu v hlave vynoril text jednej skoro rapovej piesne akejsi známej českej kapely:
- Když kámoš zavolá, víš co to znamená... Že zítra ráno ti zase bude špatně!

Pred klubom to vyzeralo ako obvykle. Vlastne pred klubom, ono to bola iba taká obyčajná diskotéka. Rovnaké tváre rovnakých ľudí. Zlatá mládež. Zahnívajúci termín zo sociologických štúdií. A jeho vlastné pokrytectvo. No o tom sa nikde nepísalo.
Nech sa chcel akokoľvek líši?, nech robil čokoľvek, bol v podstate jedným z nich. Žiadne existenčné problémy, nulové nebezpečenstvo. Decká zabezpečených rodičov. Na chvíľu vypadnú? z tej okolitej, všetko objímajúcej, nudy a spestri? si život nejakým tým dobrodružstvom. Nezáväzné vz?ahy, flirty na parkete a priateľstvá, ktoré akosi nepatrili do skutočného sveta. Snové vzruchy a volanie po nevšednosti. Takto si tu krátime ten voľný čas.
Trochu toho, trochu tamtoho a v správnej kombinácii zaručený úspech. A ráno? Ráno si i tak nikto nič nepamätá. Tak kde je problém?

- Ideme naozaj dnu?
Snaha zatiahnu? poslednú záchrannú brzdu.
- Jasné! – neváhal Strelec a v očiach sa mu rozhostilo to staré známe trblietanie, ktoré všetkým naokolo oznamovalo, že sa teraz, v tomto okamihu, nachádza vo svojom živle. Eufória!
Cestu im prehradila dvojmetrová gorila. Vlastne bodyguard. Kontrola, či pri sebe náhodou nemajú nejaké zbrane, lebo naposledy sa pred podnikom strieľalo. Toto tiež patrí k tomuto úžasne pohodovému svetu.

Zapadli sme do tej istej atmosféry, akoby sa nič nezmenilo. Je jedno, ako dlho človek do podobného zariadenia nevkročí. Všetko ostáva po starom. Hudba, dievčatá, len ceny drinkov od výmyslu sveta postupne rastú.

Boh vie, koľko uplynulo času. Vnímanie takýchto banalít ustúpilo do pozadia. A vôbec, je tikot hodín taký dôležitý?
- Poď, niekoho ti predstavím, - Strelec mi priateľsky položil ruku na rameno a posotil ma smerom ku stolu, kde sme si zložili svoje veci. Samozrejme okrem telefónov, peňaženiek a občianskych preukazov. Dôvera je neuveriteľná vec.
- Toto je moja známa. Miestami trochu nepríjemne sebavedomá, - šepol tak, aby som to počul iba ja a pohľadom zablúdil k slečne, ktorá sa akoby náhodou ponevierala pri našom odkladisku búnd, - a nevyspytateľná ako letná búrka, ale inak fajn. A asi ste sa už stretli.
Nestretli! Možno stretli, ale nespomínal som si. A ju by som si zaiste pamätal. Takže nestreli!
V tom istom okamihu, nehľadiac na dôverné chvenie kdesi v oblasti brucha, som si uvedomil, že mám problém. Vlastne Problém. Asi ste už videli tie hrôzostrašné, béčkové holywoodske filmy o láske, kde tá Pravá vystupuje z mora ako povestná Venuša na obraze Zrodenia od akéhosi Sandra Botticelliho, a pritom je plná emócii ako Lautrecove tanečnice. Škoda, že neverím v lásku na prvý pohľad. Po dnešku možno začnem.

Niekedy mal pocit, že sú mu všetky jeho knihy úplne nanič. Ako teraz. Napríklad, devä?desiatdevä? percent jeho priateľov nemalo ani potuchy, kto boli títo dvaja maliari. A sto percent ľudí v miestnosti, v ktorej sa práve nachádzal.
Ale predovšetkým sa v tých knihách nepísalo, ako s gráciou nadviaza? duchaplnú konverzáciu. O hocičom. ?ažko sa hľadajú tie správne slová, keď stretnete anjela, ktorý ušiel z vašich snov.
- Nechceš si zatancova?? – úbohý pokus, ale vymyslite v takej chvíli niečo lepšie.
- Prečo nie.
Hádam to nebude až také márne. Ešte š?astie, že mužská sebapresvedčovacia schopnos? nepozná hraníc.

Parket. Pomaly sa stupňujúce napätie v odhalených kostiach, napätie v hlave, chvenie v šľachách. Zvukové vlny bijúce o lesklú podlahu, o naše nastražené uši. Disonancie. Interferencie. Skladanie rôznych frekvenčných pásiem. Tlmené rovnice a harmonické oscilovanie. Obyčajná fyzika vlnenia. Život kmitania.
Ale zrazu sa musíme podda? rytmu, je to zázrak, celým telom prežíva? vibrácie, ruky nad hlavou, kolená v pohybe, napnuté postoje, svet na márne kúsky - ja a ty - neskutočné príbehy, pulzovanie stroboskopu, modrá, biela, spotené čelo, trpké odlesky kvapiek, vyhrnuté goliere, vzrušenie až na hranici znesiteľnosti, dotýka? sa, iba ticho dotýka?, bez slov, povrchne a vlastne absolútne do hĺbky, prepletené prirovnania - ty, ja - džungľou ľudských tiel, adrenalín, bubnova?, vlni? sa, sta? sa na chvíľu klzkým plazom, nikdy neumrie?, do rytmu, vzlietnu?, rozplynú? sa ponad bublajúcu masu tiel, svetelné efekty, halucinácie, náhodné obrazy vypálené v piesku, paralelne priame krivočiary, rozpamätávanie sa, anamnésis, fantázia, rytmus, prida? sa, dupa? do tepu, iba beat, mozog ako žiariaca masa, tanec, jej blízkos?, vzájomné prelínanie sa, bohyňa na piedestáli, všetko o čom som si nedovolil sníva?, očarenie; lebo svet sa zastaví do podoby kamennej sochy, iba my dvaja, samy, nástup, úder, všetko sa rozpadne, iba natiahnu? ruku, v oku slza, na chvíľu sa sta? niekým iným, podda? sa, celým telom prežíva?; chvejúce sa dlane, prsty, jej rozpálená pokožka, zdieľané nádychy, zdieľané myšlienky, všetko absolútne spoločné, nejaké sekundy, hodiny, obetované svety, predstavy drakov, diablov, nýmf, masky na tvárach; bližšie, bližšie, už som ?a skoro pochopil, celú, neprerušovanú, už len hranica, nekonštantne, naveky - už iba málo chýba aby sme spolu splynuli v explózii beztvarých myšlienok, každá z nich tak vypočítateľne bezbranná, málo chýba, aby sme spojili svoje dlane, z prstov vytvorili štruktúru DNA a mysľou nechali pláva? parník z fotografie dolu Niagarským vodopádom, iba nepravidelný klepot nášho fibrilujúceho srdca, iba tvoj jazyk zavŕtaný do mojej hrude, dýka medzi lopatkami – toto je pódium na ktorom si odovzdávame prvé vzájomné skúsenosti, prvé vzájomné spomienky na túto beztvarú noc, šepkanie, árie slimačích ručičiek hodín, televízne gestá odpozerané z mexických telenoviel a bubnovanie a rytmus a ja a ty – a všetko to prázdne štebotanie hlasov okolo nás, ktoré sú také nepodstatné, také, oproti nám, nijaké...

Jedna hodina v noci. Odchod nočákov. Ani nevedel, ako to celé ubehlo. Čas je strašný príživník. Rýchlo pohľada? svoj roztrúsený majetok. Všetky tie rozstrapatené okamihy, spomienky, všetko, čo sa práve odohralo. Ponáhľa? sa. Nestíha! Nechce ís? domov sám. Nechce!
Do riti! Zabudol si vypýta? telefónne číslo. Vyhovára? sa je úbohé, na niektoré veci sa jednoducho nezabúda. Áno, ešte je tu Strelec, ale nenávidel takéto dohadzovanie z druhej ruky. Už nemal pätnás?.

Posledný pohľad na pódium. Samozrejme, že tam nie je. Naivná viera. Odišla rovnako, ako všetci jeho známi. Len on tu ostal úplne sám. Posledný nemý svedok udalostí. Okolo iba vlniace sa telá v takte adrenalínového opojenia.
Všetci absolútne dokonalí. Perfektné ženy, perfektní muži, realita bez chybičky. Slečny na tváre napatlali s vierou urobené mejkapy, nahodili krásne obličaje, namaľovali si na tvár emócie, zladili oblečenie, aby to dokopy klapalo a bolo vidie?, že si na sebe nechávajú záleža?. Taká vypočítaná poézia. Ako len nemal rád podobné veci. Dobrý vizážista takto dokáže urobi? zaujímavú naozaj z každej. Žiaden zázrak. Ale kde je v tom napokon tá krása?
Všetkého veľa škodí. A ak máte v jednej miestnosti pokope tak asi pä?desiat rovnako úžasných predstaviteliek toho nežnejšieho pohlavia, časom to jednoducho unaví. Začnete hľada? niečo viac, niečo možno ukryté hlbšie pod tým najvrchnejším nánosom. Začnete si všíma? maličkosti a nebodaj aj rozmýšľa?, o čom vedú svoje rozhovory. Akútna potreba myslenia. To sme teda dopadli, čo?

Veci okolo začali znenazdajky dáva? zmysel. Nie, Búrka nepatrila k tým nahodeným kráskam, ktorých meno si po spoločne strávenej noci i tak nik nevybaví, nech to znie akokoľvek drsne. Niežeby vyzerala, že je jej vcelku jedno, ako pôsobí, priznajme si, prvý dojem je prvý dojem a nech muži tvrdia čokoľvek, vždy naňho dajú, ale nebola to tá prvá vec, čo si na nej všimol. Možno to bola iba jeho úchylka, kto vie, ale prvá vec, ktorá ho na dievčati vždy upútala, boli oči.
Jej pohľad, to lesklé vedomie vlastnej hodnoty, ešte nie úplne dospelé, ale už dávno nie detské, bol ako droga. Bláznivo veril, že pohľad môže poveda? čosi o človeku. A darmo si tu budeme nahovára? akési rozprávky, Búrka bola proste jeho typ. S tým nik nič neurobí.

Takýmito myšlienkami si zahlcoval hlavu cestou domov v tlačenici, aká môže nasta? iba v nočnom spoji a v našom akože veľkomeste. Naš?astie to nemal ďaleko. To ho pravdepodobne zachránilo od úvah neodvratne spejúcich k schizofrénii. Často mával pocit, že v ňom potichu žijú dvaja celkom odlišní a na sebe nezávislí človiečikovia, ktorí síce väčšinou dospejú k nejakému tesnému kompromisu, no v takejto vyhrotenej situácii, akou stretnutie s Búrkou nepochybne bolo, ?ahajú každý iným smerom. Až do roztrhnutia. Ideály a skutočnos? sú často dve dos? odlišné veci.

Otvoril dvere rodičovského bytu, pohľadom skontroloval digitálky v obývačke, ktoré mu síce opatrne, no jasne, naznačili, že, už nejakú tú hodinu, je ďalší deň a nebolo by úplne od veci niečo s tým urobi?. Napríklad sa osprchova?, i keď iba v studenej vode, lebo tie, ešte stále štátne, vodárne po polnoci vypínajú prívod teplej.

Takto teda vyzerá sobotná noc podľa jeho najbúrlivejších predstáv, noc, kedy sny sa snúbia s realitou v svadobnom tanci túžob a mlčaných slov.
A zrazu sa, z ničoho nič, cítil š?astným. Toto sú tie okamihy, ktoré sa už navždy uhniezdia v jeho mysli, okamihy, ktoré stoja za všetku tú nudnú sivos? všedných dní. Padol spokojne do postele, ako v akciovom bestselleri od Danielle Steel, unavený, no stále s pä?prstovým úsmevom na perách.
Ach, také smiešne klišé!