Hľadím von oknom. Zarosené okuliare sa hompáľajú vo vnútornom vrecku zimnej bundy. Je zvláštne, ako pableskujú všetky tie farby za nerozbitným sklom autobusu. Akoby som to ani nebol ja, kto vníma, akoby to bol niekto úplne iný. Akoby medzi mnou a okolitým svetom vystupoval nejaký prostredník. Čo je potom sen, kedy snívam; čo je tá pravá skutočnos?? Odložím okuliare a všetka bezprostredná blízkos? zmizne. A zrazu sa cítim tak nebezpečne sám. Ja nevidím teba, tak ako môžeš vidie? ty mňa? Detská logika! Ešte musím spáli? priveľa strán, priveľa príbehov, aby som sa mohol konečne cíti? spokojný.

Z úvah o bytí ho prebral ostrý, nepríjemný ženský smiech. Otočil sa a hneď mu bolo všetko tak neuveriteľne jasné. Zase tie typy. Odhadoval im nanajvýš šestnás?. Prvé cigarety, prvé ľúbostné skúsenosti a priam počuteľné hučanie krvi. Nenávidel ich, a predsa miloval. Pripomínali mu jeho samého pred pár rokmi. Usmial sa. Už je znova medzi svojimi. Toto je jeho mesto, tie jeho temné neúmyselné zákutia, ktoré tak rád objavoval, jeho uzimené rána, kruhy pod očami a nočné pulzovanie obrazoviek. A kníhkupectvá, najmä kníhkupectvá.
Spamätal som sa. Ešte chvíľu a minul by som miesto, kde vystupujem. Ako obvykle. Sykot dverí, skok do prázdna; znova sa mi podarilo uniknú? zo zovretia verejnej dopravy. Tesne, ale čo na tom záleží.

Na zástavke som ostal iba ja, automat a blikajúca neónka. Zvyčajne meškám, no dnes prišiel spoj o čosi skôr. Len tak, pre zmenu. Hodiny tej žltočervenej srandy na lístky ukazovali osem štyridsa?pä?. Kde sú všetci? Už by tu predsa mali by?! Začal som sa trias?. Ani nie tak z toho pateticky ostrého chladu, ktorý prenikal všetkými vrstvami oblečenia a na koži mi kreslil rovnaké ruže, ako nachádzam v zime na chate u známych, ako skôr z neurčitého pocitu déjà vu, z pocitu, ktorý zažívam vždy, keď sa ocitnem medzi presklennými stenami, pri ktorých sa pristavujú vozidlá MHD. Niekedy sa mi zdá, ako keby celý môj život pozostával z akéhosi neurčitého čakania na rozličných zástavkách. Ráno cestou do školy; poobede, keď sa vraciam domov. Pravidelne každý večer, modliac sa, aby dnes ten tréning konečne nebol. Sem-tam, keď netrpezlivo prešľapujem a každú chvíľu hľadím na hodinky, koľko minút ešte chýba, kým dorazí Búrka.

Toto sú tie okamihy, keď nepochybujem o hypotéze, že svet sa krúti naopak.
Z tmy sa znenazdajky vynorila známa tvár. Nezáväzný Strelec. Možno neskoro, ale predsa. Zarazilo ho, že si vlastne ani nepamätá, ako Strelca spoznal. Áno, bolo to ešte pred strednou školou, ale kedy presne? A ako?
Podobné myšlienky ho okamžite prestali bavi?, veď na tom predsa nikdy nezáležalo. Nejako to už bolo a dnes to je i tak každému šumafuk.
Apropo Strelec. Zvláštny týpek. Svojim spôsobom voľnomyšlienkár. Vždy tip top. Upravený odhora až nadol. Striktná línia, módna kombinácia materiálov a tvarov; jednoducho všetko, čo je práve in. Taktiež možnos?, ako minú? svoje vreckové. Iba prednedávnom nechal pláva? výšku. Nebavila ho. A sranda, tá musí by?, nech sa deje čokoľvek. Trápi? sa otázkou, ako ďalej? Nie, mottom dnešných dní je: tu a teraz. A on nemal nikdy problém s vlastným sebaurčením. Strelec bol vždy ten, okolo ktorého sa veci diali. My ostatní sme sa s ním vždy iba viezli. A stačilo nám to.

- Zdravím, kde je Pani Času? – spýtal sa. - Znova mešká?
- Nemám ani potuchy, – odvetil som a mykol plecami, - so mnou v buse nešla. A ďalší príde až o deviatej. Čakáme?
Totiž, Pani Času býva neďaleko mňa. To viete, jedno sídlisko, jedna komunita a každý každého pozná. Tvrdenie, že vo väčšom meste, medzi viacerými ľuďmi, sa dá ľahšie strati?, musel vyslovi? niekto, kto betónové králikárne nikdy nezažil. Tiež si vidíme až do kuchyne.
- Nie, treba niečo kúpi? na večer. Nech to lepšie odsýpa. A tu vedľa sú otvorené potraviny. Veď ona zavolá, – zamietol rázne.
- Určite?
- Vždy mešká. Taký jej zlozvyk, – pokračoval Strelec. – Ale mohla by sa aspoň ospravedlni?. Teda, keď už príde neskoro. Ona tvrdí, že ospravedlňova? sa nikdy nebude. Vraj to nevie a je to trápne. Mysli si o tom čo chceš.

Aj som si myslel, no nechal som si to pre seba. Niekedy je lepšie nerozdúchava? zbytočné vášne. Sebadôvera jej teda ani náhodou nechýbala. Zvláštne, vzhľadom na jej vek. My so Strelcom sme boli jeden ročník, ale ona bola mladšia tak o dva, možno tri roky. Poviete si, čo sú to tri roky, no v našom veku tak akurát dos? na ulice plné klebiet.
Vydali sa smerom k hypermarketu. Hovorí sa, že ľudia v tomto štáte nemajú peniaze a len boh vie, ako na to v štatistickom úrade prišli. Možno to práve teraz neplatí. Inak asi ?ažko vysvetli?, že sa v takom pokročilom čase zákazníci tlačili pred znudenými zamestnankyňami pri čítačkách čiarových kódov.

Zavolala. Ako Strelec predpokladal. A o tom, že sa mali stretnú? asi pred pol hodinou, nepadlo ani slovo. Nakoniec prišla za nimi.
- Ahoj, – pozdravil som ju, - tak predsa si dorazila. A kde máš tie sľubované kamarátky? Vy si so Strelcom vystačíte aj sami dvaja; a čo budem robi? u Mentora ja?
Mentor je hádanka sama o sebe. Miestami akoby iná generácia, inokedy úplne ako my ostatní, ba priam horší. Ale na rozdiel od nás má vlastný byt. Teda vlastný ako vlastný, ale principiálne to sedí. A zarába si na seba bez pomoci rodičov. Vážny život. Učiteľský. Na súkromnom gympli. Dúfam, že niečo podobné ma v najbližšom čase nestretne. By? zodpovedný. Pche!
- Hej, čo my dvaja! Na čo teraz narážaš? – ohradil sa Strelec.
- Ale nič.
Iba som si ho doberal. A Strelec bol na to dos? náchylný. Vzhľadom na svoj vzrušujúci život sa vždy stal stredobodom rôznych narážok a vtipov. Holt, niekto si to musí odnies?. Pravda je ale taká, že námetov poskytoval neúrekom. A neudrieš si?
- Nikomu sa nechcelo, – Pani Času plynulo nadviazala na moju otázku smerovanú viac-menej k nej, - takto narýchlo len ?ažko niekoho zoženieš.
- A čo ty? Je to v pohode; sama babenka a zvyšok iba neznámi chlapi. Nevadí ti to?
- Nie, ok. Však to má by? iba na chvíľu a potom hádam pôjdeme niekam do mesta. Išla by som zatancova?.
To už po mne začal Strelec divne zazera?, a tak som sa radšej prestal pýta?. Tie moje dvojzmyselné narážky. Nepomôžem si.

- Tak teda na lásku, - pozdvihol svoj pohár Mentor, - láska je v živote dôležitá. Ona asi bude naozaj podstatná vec.
Ale čo je to vlastne tá láska? Pár náhodných pochodov v mozgu, niekoľko hormónov, endorfínov a nejaké tie elektrochemické impulzy v nervoch? Alebo azda čosi viac? Možno iba sladké chvenie tela, motýlie serenády v žalúdku, spotené trasúce sa dlane a malé, rozkmitané tanečnice očných viečok. Možno iba prázdna modla, ktorú, ktovie prečo, velebíme. A aká úžasná modla...

Z ničoho nič ho obklopil taký zvláštny pocit. Trochu veselý a taktiež trochu smutný. Vedomie vlastnej márnosti, ružovkastej márnosti, ktorá robí naše životy výnimočnými a predovšetkým zaujímavými. Márnosti, ktorú zákonite nosí v sebe a ktorá ľudí robí ľuďmi.
Takto si sám pred sebou ospravedlňoval tie prerušované a nechcené spomienky, chobotnice minulých vz?ahov, nevítané morské potvorky, ktoré so sebou vláčil ako nadrozmerný náklad. Namiesto toho, aby sa konečne vyplietol zo zauzlenej histórie, aby pretočil stránku a vykročil vpred, utápal sa kdesi v spráchnivenom živote, vo všetkom, čo mohlo by? a nebolo. Osudová, Búrka, rôzne náhodné známosti, spolužiačky, terajšie i tie minulé, to všetko boli čiastočky tej zväzujúcej mozaiky, z ktorej si neustále splietal svoje vnútorné väzenie. Väzenie pokrivených tvarov, tiahlych nálad a bublajúcich emócií. Skoro nevideteľnú klietku, neviditeľnú ako letmá kontúra nevinne plachých dievčenských perí, ktorá viedla jeho opatrné kroky. A čo ak je to tak správne? Čo ak to tak má by??
?ažko sa zahadzujú veci definitívne prežité. Aj keď je nevyhnutné ich zahodi?. A máme vôbec dos? odvahy?

- Na lásku, nech už je čokoľvek, - pridal som pokrytecky svoju trošku k všeobecnej atmosfére.
Chudák Strelec, musel sa cíti? ako idiot. My si tu takto hovoríme slová, ktoré pália ako tenký modrý plameň plynového zapaľovača, a zatiaľ sa on a Pani Času k ničomu neodhodlali. Začiatky sú na celom tom krutom divadle o dvoch postavách naj?ažšie. Koľkokrát nepadli tie správne vety v tej správnej chvíli, koľkokrát...
Nie je potom jednoduchšie ži? životy druhých, všemožných kamarátov, hrdinov z kníh a hviezd zo strieborného plátna? Teši? sa na účet iných; a to všetko naozaj strašne demoralizuje (ani toto nemám z vlastnej hlavy). Uchyľova? sa k nablýskanej alternatíve umelých svetov a umelých osudov. Koho je to vlastne vina?
Prečo je také ?ažké by? sám sebou? A kedy sme vlastne samými sebou? Nie je to tak, že to, akí sme, môžeme pozna? len skrz názory ostatných? Že jediné, čo sa naozaj počíta, je názor tých druhých? Ja si o sebe môžem myslie?, čo len chcem, ale to, akým som, je iba to, čo vidia tí okolo. Darmo sa budem považova? za spravodlivého, keď ostatných neustále, aj keď len nevedomky a neúmyselne, presviedčam o opaku. Ach, tie okrídlené frázy ako: spoločnos? je zrkadlom nášho života, každý osud sa odráža v osudoch s ním nejako spätých, alebo: odrazom človeka sú jeho priatelia.
A nakoniec na tom možno čosi je.

- Počkaj, pustím ti niečo, - Mentor zmenil smer rozhovoru. – Uvidíš, bude sa ti to páči?. Také pohodové veci. Pomalý a hojdajúci chillout.
- Veď ukáž, – ledabolo som odvetil.
Totiž, my s Mentorom tak nejako zdieľame hudobný vkus. Na rozdiel od väčšiny našich popových priateľov. Táto úchylka smeruje k elektronickej hudbe. No ani my sa na všetkom nezhodneme.
- Čo na to hovoríš? – obrátil som sa k Pani Času. - A vôbec, aká hudba sa ti páči?
Podľa hudobného vkusu sa dajú ľudia ľahko a rýchlo zaškatuľkova?. A škatuľky sú pri prvom dojme dôležité.
- Takáto teda nie. Podobné veci vážne nemusím. Čo sa páči mne? Skladby, ktoré hrajú v podnikoch, kde sa chodím vyblbnú?. Musí sa na ne dobre tancova?. Ale nie techno! Niečo, čo sa neopakuje stále dookola. R’n’B a tak.

Pochopil. Mainstream, mainstream, mainstream. Kraviny, ktoré nám denno-denne tlačia do palíc naše rádia, televízie, a ktorými americké MTV udáva smer mladej generácii. Toto práve letí. Takto sa treba oblieka?, takto ži?, takto nakupova? tie správne veci, aby ste aj vy boli napokon tí správni. Zaručené š?astie v dobe trhového hospodárstva.
Ale bolo mu to v podstate jedno. Vždy sa považoval za tolerantného človeka. Nikto mu nikdy nedal právo odsudzova? niekoho iného.
- Nezdá sa ti taká hudba trochu povrchná? - pokračoval som a odpil si z čaju, ktorý pomaly, ale isto, začínal chladnú?. - I keď, miestami môže by? naozaj fajn. Vieš, ono asi treba rozlišova?, či sa chcem ís? do mesta bavi?, trochu sa vyblázni?, a potom je v podstate jedno, čo DJ hrá. Všetko záleží iba na ľuďoch, s ktorými si vonku a ak sa dobre cítiš, dokážeš sa zabavi? na hocičom. Niečo úplne iné je, keď idem do klubu za hudbou. Lenže potom si tú hudbu chcem vychutna?. To si sadnem niekam do kúta a počúvam a snívam. Teda, je úplne ukradnuté, čo má kto rád. Ak sa pritom cíti v pohode, - dodal som.

Aspoň takto sa snažím ukáza? v tom najlepšom svetle. Na tvár priloži? masku tolerantného človeka a chvíľu vyzera? ako niekto správny. Ale názory sa časom menia. Ešte tak pred rokom by som Pani Času striktne odsúdil a poslal ju do horúcich pekiel aj s jej hudobným vkusom. A dnes? To, čo som sa za posledný rok naučil, je tolerancia. Tolerancia a kompromis. Vždy som si razieval svoju jasnú a priamu cestu, bez akceptovania názoru niekoho iného. Plný ideálov a čiernobieleho rozdelenia sveta. Ale práve vtedy, keď som sa vzdal svojho upnutého videnia na pre a proti, keď som sa podriadil niekomu inému a vzdal sa možno kúska vlastnej slobody, zažil som tie najkrajšie okamihy.
Veď naša sloboda končí tam, kde začína sloboda tých ostatných. A niekedy je omnoho lepšie prispôsobi? sa. Nakoniec z toho majú niečo obaja.

- Asi hej, ale ja mám rada svoj štýl a hotovo. A je mi úplne jedno, čo si o ňom myslíš, - povedala Pani Času.
- Zase tie tvoje rečičky, vybodni sa na to, aj tak to je jedno, - pridal sa Strelec, - to sú tí intelektuáli, - neodpustil si pichľavú poznámku. – Oni na to majú školy.
- To nemá nič spoločné s tým, čo študujem. Stačí zdravý sedliacky rozum.
Nepáči sa mi, že sa každú chvíľu niekto naváža do mojej školy. A už ma to prestáva bavi?. Akoby nejaká inštitúcia mohla by? zárukou akýchsi lepších názorov. To je dobrá blbos?! Kde nič nie je, ani smr? neberie. Že, aj vďaka škole, čítam viac, ako je bežné v spoločnosti, v ktorej sa pohybujem, je síce pekné, ale absolútne nič to neznamená. Patenty na rozum. No iste!
- Dobre. Slečna, páni; už musím ís? domov, tak sa tu bavte, - zdvihol som sa z kresla.
- Počkaj, ideme aj my, - zamračil sa Strelec. – Ak teda chceme ešte niekam zapadnú?. Máme najvyšší čas.

Pomaly sa vymotali z bytu a vykročili smerom na zastávku. Znova tie trafené autobusy. Všetko v živote začínalo a končilo u hromadnej prepravy. Ak je naozaj žitie definované pohybom, ak všetka hmota našich dní je iba rôzne usporiadané presúvanie sa z miesta A do miesta B, potom to bolo pochopiteľné. Obmedzené, ale pochopiteľné. Nezostávalo im nič iné, len sa s tým zmieri?.
Dvere sa roztvorili ako tlama rozprávkového draka, ktorého sa tak bál, keď bol malý. Zvláštne, aké myšlienky sa človeku preháňajú hlavou v takýchto bežných situáciách.

Neskorý večer. Cesta do centra. Klasika. Celá tá škatuľa na šiestich ozrutných kolesách preplnená prázdnymi schránkami ľudí, na ktorých tvárach visia, akoby pripichnuté, neprítomné úsmevy. V tomto okamihu žijú všetci v budúcnosti. Čo sa večer udeje, kde a najmä s kým. A všetci spolu zdieľajú tie nezaujaté okamihy. Úplná symbióza.
Nezáleží na spoločenskom postavení, sociálnom pozadí, ani na hrubosti peňaženky. Tu sú si všetci rovní. Možno vyzerajú inak, ale tu to nie je podstatné. Buď sedíš alebo stojíš. Jasné a konečné. Niet priestoru na špekulácie.
- Nemám rada takéto nahodené mestské pipenky, - z ničoho nič sa ozvala Pani Času a pohodila hlavou smerom k prednej časti.
So Strelcom sa nám stretli pohľady a začali sme sa nezadržateľne smia?. Svet je absurdný. Ako obvykle. Zlodej kričí, chy?te zlodeja.