Zasa sa mi podarilo nieco vyborne, zase som proste nieco dokazal pokazit... uz si pripadam si ako kazic profesional, proste ak je nieco dobre, a zacne to byt az privelmi dobre, prichadzam JA, kazic s povolania

spravil som nieco co som nemal, sam som si toho vedomy, moje zasady, moralny kredit do mna vlozeny, dovera, vsetko som dokazal sklamat.. a hlavne som sklamal sam seba..

dnes som vela plakal, a ako som raz niekde cital: "depresia ma zlate dno, ukazuje cestu" uvedomil som si kolko toho je vo mne

situacia ktora sa stala tento vikend sa mi nestala BOHUZIAL prvy krat, mam pocit ako keby som proste dokazal 2krat vstupit do tej istej rieky, skoro rovnakej rieky, len troska ine boli...

zistil som ze je nedokazem takto zit, ja ani poriadne nezijem, skor mam pocit ze prezivam, vela veci vazne len prezivam, stale, uz rok a pol po rozchode s mojou byvalou si uvedomujem, ze mi chyba energia... proste potrebujem niekoho milovat, a potrebujem vediet ze niekto miluje mna.

po roku a pol si asi dokazem priznat ze som na tom zle, ze mam stale v sebe nejaky blok, nieco, co potrebujem rozbit, ibaze stale nemam ako, stale len cakam, nedokazem nic robit, viem len veci kazit, a to mi teda moc nepridava, mozem sa tvarit ze to tak nieje, mozem si povedat ze je toho v mojom zivote tolko pozitivneho, mozem sa tak aj tvarit, ale niekde vo mne stale je ten jeden pocit, pocit osamelosti?

zahlcujem si svoj zivot povinnostami, v podstate len same pracovne povinnosti, pretoze potom nedokazem mysliet na svoj osobny zivot, nestiham, nemusim, je to jednoduche, ale takto to nepojde do nekonecna, neda sa to, ja potrebujem niekoho s kym sa da delit o vsetko to pekne a aj o to co zasa tak pekne nieje - nech to uz je cokolvek

mrzi ma ze tento stav si uvedomujem teraz, a v podstate viem ze kedykolvek inokedy ma nieco ine napadne, snazim sa na to nemysliet, bojim sa na to mysliet. bojim sa toho co bude aj ked, nebojim sa bojovat, nech to uz je akokolvek, budem stale bojovat, do posledneho dychu!


fakt ze sa mi trasu kolena, rozbijam si tu do nejakeho suboru svoje ego, svoje myslienky, snazim sa tu zbavit vsetkeho toho co ma trapi, a ja ani poriadne nedokazem definovat co ma trapi... mam pocit akoby som uz strasne dlhu dobu zil v pretvarke, v jednej velkej pretvarke. tvarim sa ze je vsetko OK, usmievam sa na ludi, usmievam sa.. ale neviem, mam pocit ze to tak nieje, a uz ani sam tomu nerozumiem a sam sa bojim aby to tak nebolo



ak si to clovek docital az sem, dakujem, ja len dufam ze sa cele toto raz zmeni, ze proste vyjde slnko a ja sa budem moct usmiat a zakricat si z plnych pluc... RAZ TO BUDE! ja tomu stale verim, nesmiem prestat tomu verit!!!



a neda mi sem este nedoplnit jeden krasny citat:

"prilis casto myslim na to co som stratil,
cim stracam chvile ktore som mohol ziskat"