jeden par mojich starych rodicov su veverice. Dnes, ked som zoskocila z ceresne mi doslo, ze sa vevericstvo dedi. Aj v dost pokrocilom veku si obuju trampky, pracovne oblecenie, ktore sa volakedy pokladalo za kostolne a skriabu sa po kmeni az do utrob kosatych ovocnych stromov. Sem - tam sa jeden vynori z hrachu, potom druhy spoza buriny medzi mrkvovymi vnatkami, jeden vyskoci na chatku a ponatiera jej strechu, druhy zaprie poldvere na latrine, jeden pretrha polmetrove konope v jahodach, druhy da do krhly chladit pivko. Ale v obdomi marhul a hrusiek lezu po stromoch.
Tento tyzden ocervenievaju / ocervievaju prievozske ceresne. Stary otec z paru nie tak vyrazne vevericnych (aj ked samozrejme on tiez sa niekedy vystvera) mi ukazal na biele plastove vedro od lepidla, co prevratene sedelo na plote. Viem, ze hak visi pod muskatmi a rebrik je oprety o mur pri uhlaku. Trochu sa pricupim, rebrik posadim na rameno, vedierko s hakom na prst a palim brankou pred dom. Cestou sa zachytim do stromu, zas sa sklonim a o par krokov dalej odistim zahradnu branku. Vsetko opriem o ceresnu a zavriem ju, aby nebol prievan. Ako vzdy si viem vybrat vhodnu pracovnu obuv na oberanie - zabky. Rebra rebrika sa pri kazdom kroku nahor zarezu do chodidiel, ale to netrva dlho. Uz som na strome a je tu kopec moznosti ktorym smerom sa vybrat. Kyblik uz visi, vyjdem o konar vyssie a tiez ho posuniem k sebe. Leziem stale vyssie az tam, kde nadobudnem zo seba dobry pocit, ze sa neda nicoho poriadne chytit a predsalen drzim. Rozhliadnem sa naokolo a vsade len cerveno cervene ceresne, kyticky listov, anteny, plesiny a dekolty podomnouiducich, vyklopene stresne okna, strechy a nebo. Neviem ktoru prvu odtrhnut. Ci tu taku velku lesklu, alebo husty strapec mensich. Zoberiem tu velku lesku a klopnem ju ako prvu do vedierka. Vysvihnem sa este vyssie. Nohu omotam okolo tenkej haluzky, druhej, este tensej sa chytim a jednou z dvoch volnych koncatin dosiahnem na kompromis. Husty strapec velkych lesklych. Klopnu na dno a viem, ze z neho bude niekolko parov nausnic pre polovicu grilujucej rodiny.
Trochu pofukne, omotam sa o nieco viac, vosky sa mi nalepia na lytko a mravec prelezie medzi lopatkami. Moj konar sa kyve vo vetre a som uplne najvyssie, ako sa len da. Som ako jeho kora. Vsade okolo, koluju vo mne ziviny, uz som na brigade aj trochu zhnedla a prechadza po mne, na koru, dostatocne mnozstvo hmyzu.
Prihadzujem dalsie ceresne a uz nepocut ako dopadaju na dno. Nacahujem sa za tymi najdalej, lebo su najkrajsie. Keby bola o trochu slabsia gravitacia, vezmem aj tie nadhery co som tam musela nechat. Snazim sa nepoodlamovat listy a kostky plut na chodnik, aby sa lahsie pozametali. Viem, ze som zjedla strasne vela cervov a stavim sa ze su vesela kopa v zaludku, ale ani jedneho som este nevidela. Predminuly rok, som sa totiz rozhodla, ze sa do nich nebudem pozerat.
Ja tu chcem ostat. Od hladu neumriem a mozno ked dolu zosuniem ten naoberany naklad, nikto ma ani hladat nebude. Pekne to tu sumi, vidim len tie dolezite veci a pritom ziskavam nadhlad. A k tomu sa citim tak, hm, statocne. Zdam sa byt strasne vysoko, aj ked zdola to nevyzera asi nic moc. Stale sa to vsetko kyve a mava.
Cloveku to spravi kompletny stretching a tie jemne a presne usmernene pohyby tak upokojuju. Videla som raz jednu babicku na luke cvicit tai-chi a asi to je podobny system. Len to, ze keby to ona pokaslala, nezleti cez haluze na betonovu cestu a prednu napravu Felicie.
Ok, myslim ze mi na dnes lezenia stacilo. Zvesim vedro a posuniem ho o konar nizsie. Odlepim sa od toho hufu vosiek a cestou este daco zhrabnem a vyplujem prud kostok tesne vedla sesternice. Zas pozhrnam vsetko nacinie, otrasiem sa od vsetkych tych zoschnutych veci a zavriem za sebou branku. Par ludi nadobudlo nausnice, dedo mi slubil ze ma nabuduce nauci kosit kosou a mozem sa pokojne ulozit spat s tym, ze tie cervy su uz davno pretravene.