Pred Autobusovou Stanicou zohnutý muž vzduchovou pištoľou čistí vnútornosti bezbranne pohodených compov.

Stanica je na konci najpohodlnejšej trasy skrz mesto: po rovine, cez pešiu zónu.

Tú si pamätám najistejšie, lebo tadiaľ som chodieval na základnú aj strednú školu.
Moji pestúni ma púš?ajú samého, nezablúdim: okolo obuvy a Informačného Centra, doprava cez námestie a na konci ma ulica dolu jemným briežkom dovedie až k nástupištiam.

Aj keď cestujem často, vždy mi vyschne v hrdle ako neviem presne, kedy odchádza najvhodnejší spoj a pripojím sa na Cestovné Poriadky.
Pošepky si potom opakujem štyri čísla.

Mohli by ma vozi? na aute, hovoria mi.
Mám ich šes?. Alebo deve?, neviem isto.
Nie, ja chcem nastúpi? po schodíkoch, oddane a zároveň žoviálne pozrie? do vodičových očí a kúpi? si lístok, sadnú? si dozadu, vľavo, jednu radu pred koncom!
Na nič iné sa nezmôžem, tam zažívam všetko, po ceste do susedného mesta.
32 kilometrov.

V susednom meste ma čaká pani Danka, vezme ma do cukrárne, alebo na kofolu, ideme k nej, stále rozpráva na mňa, počúvam jej hlas, v aute má príjemne voňavo, tmavé sklá, ani neviem a sme u nej, najem sa na terase keď je teplo, mesto je pod nami, borovice tu voňajú.
Potom vonia pani Danka, už osprchovaná.
Niekedy ju lížem aj na terase.
Ale mám radšej, keď ideme do spálne.
Môžem si zaľahnú? stvrdnutý úd, tlači? naň bruchom a len jazykom a nosom by? zaborený v chĺpkoch pani Danky.
Hudba, stále hrá hudba: niekedy slabá a nevýrazná, ako prievan, veľrybie spevy, niekedy rytmi a hlboké, vzrušujúce zvuky.
Pani Danka miluje hudbu, vlastní label Lamuella.
Pozerám dobré filmi potom.