zvoni telefon.odchadzam..uz ho nepocujem, informacie skoncili svoju trasu v drotiku od posielaneho k prijimatelovi..cesta je rychla, nezastavitelny tok myslienok prepleteny zmiesanymi pocitmi..lemujuce poulicne lampy kmitaju coraz rychlejsie,
par minut neviem nic..sa zatvoria dvere a vystupujem do tmy.ticho a zaroven neznesitelny hluk..stres. tmava igelitka s napisom helmans kraca s rukou co ju drzi po moste nad priepastou..potoky kovovych systemov sa nalievaju do tejto umelej zatoky, som coraz blizsie..horim tuzbou spustit sa dnu a splynut s tromi pruhmi.
ticho, samota a farby..uz len jedna kamenna prekazka a stavam sa sucastou nekonecnej hry s tymto krasnym nocnym svetom