O hĺbkach, ktoré prehovárajú, o poznaní ktoré je priamo vnímatelné, o vedomí ktoré plynie z hĺbky.


Včera som objavil fintu fň 😸, všetko je už pred-vysnívané, stačí sa len zamerať na to, čo chcem (vsnívať do reality) a potom sa uvolniť a sledovať ako to prichádza 😸.
Myslel som to prakticky.
Akoby privolávať veci do svojho života.
Interaktívne s (doslova) pradivom reality.
Keď sa človek lieči v sebe tak hlboko, že sa v sebe začína dotýkat toho pradiva, akoby vlákna siete vedomia, ktoré sa rozprestiera v nas aj z nás aj cez celé stvorenie, vedomie samotné, telo boha, ktore je zaroven našim vedomim z tej hĺbky. Nie nejako egoisticky, naopak spriaznenosť s celou tou sieťou, pradivom.
V posledné dni, v aj po meditácii zažívam záblesky týchto hĺbok, totálne konkretny a jasný vnem to je.
Vysielame zámer a to pradivo reaguje. Len tam je vždy časové oneskorenie, ktoré si zvykneme mýliť s neúspechom 😸💪🍀🪷
https://g.co/gemini/share/6740b0cf37b1 (https://kyberia.sk/id/9300898)

Aj vďaka tomuto, pokračko 🙂, brutálne su tie reformulácie tam, akoby to fakt bolo tak že sila samotnej magie nespočíva v nej samej, ale v asociačných retaziach prvkov jazyka ktorý sa používa v konceptoch a z toho plynúce zrušenia obmedzení strarých konceptov v praxi.




Otázka kamošky, do tejto témy:
"Čau, vieš čo ma ešte napadlo, minule si spomínal že ťa v poslednej dobe zaujimavé veci pri meditácii napadaju a ti dochádzajú ...v tom kontexte si tuším spominal vlákna a že to je uvolňujúce...mohol by si mi o tom povedať viac? Že napríklad čo ťa napadá a tak? :)) znie to totiž mega zaujímavo"


Moja odpoveď:
Skúsim, ale poviem to tak zo široka, lebo ťažko sa o tom zROZUMitelne hovorí...

Mal som to už viac krát aj dávnejšie, ale je to velmi také prchavé, akoby mi "niečo hlbšie" chcelo len ukázať že tá hĺbka (vo mne, v nás) existuje. Ale zatial tam ešte nie som natrvalo - aby som to bol schopný vnímať neustále, ale aby som len vedel že tam smerujem. Podobne ako lucidné sny, čo som mal asi 4-5x, vždy tak nejako samo-volne, nepodarilo sa mi ich zatial si vyvolať zámerne kedy chcem. Ale viac krát mi "to" akoby ukázalo že existujú a že sú reálne a aký potenciál v sebe nesú.

Celé je to o tom, že ako človek pravidelne medituje, spoznáva sa, lieči sa, zbiera sa z minulosti svojej, ide akoby stále hlbšie a hlbšie do seba. V začiatkoch si pri tom všeličo môže predstavovať, symbolické systémy, aby sa človek prostredníctvom nich, dostal hlbšie sám do seba - v tom vneme, v tom zážitku. Živé metafory, ktoré v sebe akoby nesú energiu, náboj významov či asociácií pre toho človeka. Po čase sa to trocha zmení, tá metaforická obrazotvornosť sa akoby rozbehne samá, len sa človek zamerá a ona už prehovára, tvorí tie obrazy - ktoré si ale sám človek nepredstavuje, hovorí samovolne. Mimo rácia, mimo alebo skôr za (ďalej než) racionálneho konceptu s ktorým tam človek "vstupuje", akoby tie symboly, obrazy, individuálne osobné metafory, boli jednak akoby jazykom, ktorým sa dajú tie vnemy v tej hĺbke (seba) uchopiť vedomím (tá naša hĺbka nimi na nás prehovára) a zároveň sa dajú použiť aj ako klúče či brány, na vstup do tých hĺbok znova a opakovane (my zameraním sa na tie obrazy tú hĺbku v sebe znova privolávame, otvárame sa jej).

Podla mojej "navnímanej" skúsenosti "tam", práve v týchto hlbkach "je", z týchto hĺbok pramení humanizmus, ludskosť, empatia, spriaznenosť a všetky tieto kvality, v tých hĺbkach ich je možné cítiť, ako prúdy či kvality, priamo je ich tam cítiť, priamo sú "tam" vnímatelné. Človeka sa "to" dotkne a premení ho to, roztvorí ho to, rozšíri ho to, na "svoj obraz", tá hĺbka. Tie vlákna, sieť, "telo boha", spriaznenosť so všetkým stvoreným, sú len živé metaforické obrazy, ktorými sa vedomie snaží uchopiť tie vnemy v tých hĺbkach. Sú živé v tom zmysle, že sú skutočné, vnímatelné a realizovatelné v nás ako ludským bytostiach, ale tie metaforicié obrazy sú vždy individuálne, jedinečné - uchopenie jazykom, jazyk opisuje zážitok, vnem tých hĺbok, procesy ktoré tam človek priamo zažíva, že tam sú a prebiehajú a sú tam ako možnosť (nášho bytia), ako stavy vedomia.

A teraz sa vrátím v kruhu k začiatku k tej "finte fň": "všetko je už pred-vysnívané, stačí sa len zamerať na to, čo chcem (vsnívať do reality) a potom sa uvolniť a sledovať ako to prichádza", "..Len tam je vždy časové oneskorenie, ktoré si zvykneme mýliť s neúspechom".
V tej maximálnej hĺbke (seba), na tom hlbokom "mieste" v našej psychike (kde individuálno akoby sa v tom zážitku obohacujúco rozširuje do kolektívneho spojenia sa s celkom), akoby neexistoval lineárny čas, ale skôr ako by "tam" minulosť, prítomnosť, aj všetky možné verzie budúcnosti už existovali, v jednom bode, ktorý je všade a vždy prítomný. A keď sa na ten bod našou pozornosťou zameriame, rozvinie sa nám do skutočnosti. Čokolvek čo odtial svojou zameranou pozornosťou privoláme, prichádza k smerom k nám, realizuje sa uskutočňuje sa, kryštalizuje sa do našej hmotnej skutočnosti. Tečie to k nám ako voda, z tej hĺbky, k nám, do nášho života. Čiže v tomto zmysle netreba nič dosahovať, o nič sa snažiť "silou", stačí sa len zamerať a potom už sa len uvolniť a sledovať, ako to prichádza. Vždy je tam len to časové oneskorenie, medzi zameraním sa a tou manifestáciou, toto oneskorenie si často mýlime s neúspechom tohto nášho snaženia sa o niečo.
Skôr sa treba počas toho procesu vždy zamerať na "veci" v nás (bloky, nezdravé vzorce, bolavé miesta v nás) ktoré blokujú ten proces toho plynutia, tej manifestácie - ktoré akoby "idú proti" tomu čo chcem dosiahnuť. Nič iné v podstate netreba robiť. Možno ešte to, že stačí len raz za čas priživiť len ten oheň zámeru, toho čo chcem a potom sa len ďalej liečiť a uvolniť sa, s vedomím, že to prichádza k nám. amen.