Hölderlin raz nazval Nemecko "kňažnou, najtichšou dcérou Boha", z ktorej "tečie bohatstvo zlatých slov v rieky", a potom do "celého okolia" [Die Priesterin, die stillste Tochter Gottes ... Doch Fülle der goldenen Worte sandtest du auch, / Glückselige! mit den Strömen und sie quillen unerschöpflich / In die Gegenden all. link - a.c.]. Je to už dávno, čo tento tok do zvyšku Európy vyschol. Nemeckí spisovatelia, filozofi a myslitelia už prestali napĺňať tieto rieky, možno odrážajúc, zrejme bezvýchodiskové politické rozpoloženie, predskazujúce ešte hlbšiu temnotu.

K nemeckej otázke je nutné opäť (ako aj vždy) postaviť sa ako k základnej otázke európskej. Nepochybne, s odchodom Jürgena Habermasa je duchovný stav Nemecka oveľa chudobnejší. Habermas nebol len jedným z najväčších filozofov dvadsiateho storočia, ale aj posledným zástupcom generácie (Hansa-Georga Gadamera, Karla-Otta Apela, Dietera Henricha, Ersnta Tugendhata, Michaela Theunissena a iných), čo sa v povojnovej ére snažila zachovať to najlepšie z nemeckej špekulatívno-intelektuálnej tradície, spájajúc ju s príspevkami a prístupmi prichádzajúcimi najmä, hoci nie bezvýhradne, zo zámoria.

Táto nutnosť sa objavila v mladom Habermasovi nielen počas jeho tvrdej intelektuálnej konfrontácie s Martinom Heideggerom, ktorého vnútornému kompromisu s nacizmom porozumel dávno pred tým, než ho Čierne zošity [Schwarze Hefte, vyšli česky vo vyd. Academia v 2023, link - a.c.] jasne ukázali aj dobrovoľne slepým, ale aj jeho rekonštrukiou nemeckých intelektuálnych dejín v monumentálnej dizertačnej práci, odovzdanej roku 1954 na Bonnskej univerzite (Das Absolute und die Geschichte: von der Zwiespältigkeit in Schellings Denken - Absolútno a dejiny: O rozpoltenosti v Schellingovom myslení). V tejto práci sa Habermas, skúmajúc dôvody Schellingovho obratu k "filozofii zjavenia", spolu s Lukácsom [link - a.c.] a Löwithom, spája s obdobím vedúcim k demokratickej revolúcii r.1848 v Nemecku. Zdá sa, že Habermas tu pripisuje neúspech demokratickej revolúcie špekulatívnemu mysleniu: Schelling, Kierkegaard a ľaví hegeliáni sa všetci obracali k otvorenosti a tvorivosti historickej existencie, len aby ju opäť spútali v absolútnej, metafyzicky uzatvorenej osnove. Táto rozpoltenosť, táto rozdelenosť a napätie medzi Absolútnom a dejinami, ostala kľúčom k duchovnej skúsenosti Nemecka do Heideggera, prechádzajúc neokantovstvom, historicizmom a fenoménológiou. Okrem toho je tiež kľúčom k pochopeniu dejín krajiny, čo sa od čias Bismarcka viezla na vlne kapitalistickej modernizácie, absorbujúc novoty, a zároveň uzatvárajúc ich v archaických, nehybných štruktúrach inštitúcií a kultúry (Ríša, junkeri, reakčné mytológie).

Ani Marx (podľa Habermasa jediná ozajstná alternatíva proti napätiu medzi Absolútnom a dejinami) to celkom nevyriešil, hoci nie kvôli metafyzickej či idealistickej abstrakcii, ako skôr kvôli príliš materialistickej redukcii. Táto redukcia, ako Habermas argumentuje, nedokázala uchopiť proces neutralizácie a depolitizácie, čo tento mladý radikálny sociológ rozpoznal v Spolkovej republike vo Študentovi a politike (Student und Politik, 1958). Prekliatie neúspešnej demokratickej revolúcie r.1848 sa opäť vynáralo, hoci za radikálne odlišných podmienok: demokracia teraz nepodliehala, ako za weimarskej republiky, tlaku vypustených síl fašizmu, lež prispôsobovaním sa pozdne-kapitalistickej manipulácii "verejnej sféry". Toto bolo témou Štrukturálnej premeny verejnosti (1962 [Strukturwandel der Öffentlichkeit, česky vyšla r.2000 vo vyd. Filosofia, link - a.c.]), v ktorej sa ukazuje, typicky pre frankfurtskú školu, diagnóza demokracie, ako pôvodne kŕmenej pestrou paletou podnetov tvoriacej sa občianskej spoločnosti (klubov, novín, kaviarní atď.), a následne podrývanej jednak monopolizáciou médií, jednak vznikom sociálneho štátu, zoštátnením hospodárskeho života.

Tiene Heideggera a Carla Schmitta, ktorých vplyv je v Štrukturálnej premene verejnosti dosť cítiť, sa vrátili, aby strašili Habermasa: či už fakt nebolo úniku od technokraticky naplánovaného pobývania, od "totálneho" štátu, ani po páde nacizmu? Nie, keďže v rámci pôvodného výskumného programu frankfurtského Ústavu pre spoločenský výskum, ku ktorému sa Habermas oficiálne pridal ako pracovník r.1956, neexistovali len tendencie, čo mali napokon vyvrcholiť v čiastočne iracionalistickom katastrofizme Adornovej a Horkheimerovej Dialektiky osvietenstva (1947). Tento program tiež zahŕňal projekt prestavby materialistickej teórie poznania, schopnej prepojiť opis a predpis, vedu so zrovnoprávnením, oslobodením. Ak však chcel túto možnosť pochopiť, musel prestavať teóriu rozumu tak, aby mala filozofický základ chýbajúci ľavým hegeliánom a Marxovi, a tiež vyhodiť pozitivizmus, čo, preniknuvší normatívnu identitu prírodných vied, im bránil používať ich technický potenciál v prospech spoločnosti ako celku, miesto toho ho prenechávajúcim v rukách kapitálu.

V tomto zmysle, v Poznaní a záujme (1968 [Erkenntniss und Interesse - a.c.]), sa upevňuje rozhodujúci moment Habermasovej práce. Ak, ako argumentuje v tej knihe, všetko závisí od znovuzrodenia filozofickej reflexie, schopnej preniknúť vedami, ako hlavnými výrobnými silami súčasnosti, a usmernenia ich k demokratickej socializácii (čo Marx nazýval výrobnými vzťahmi), a ak takáto reflexia, na druhej strane, závisí na obnovenom kolektívnom sebe-objasnení revolučným organizovaním a zároveň individuálnom sebe-objasnení psychoanalýzou - tak čo sa stane, keď revolučné organizovanie a psychoanalýza budú v kríze? Habermasova odpoveď v 70. rokoch bola jasná: marxistická jednota výrobných síl a vzťahov (vzťah medzi prácou a spoluprácou, čo mala ovládať vývoj človeka doteraz) sama upadne do krízy. Historický materializmus, aspoň teda vo svojej tradičnej forme, dospeje ku koncu.

Z tohto rozdelenia demokracie a kapitalizmu vychádzal jeden významný teoretický dôsledok, ako aj niekoľko prakticko-politických. Tým teoretickým, ktorým sa Habermas celými 70. rokmi do vydania svojho veldieľa Teória komunikatívneho jednania (1981 [Theorie des kommunikativen Handelns]), bola potreba nového (keďže historický materializmus bol odložený) opodstatnenia nielen ľudského historicko-evolučného smerovania, teraz založeného na weberovských teorémach racionalizácie, ale aj demokracie ako normatívnej praxe "podávania a vyžadovania dôvodov".

Takto vznikla teória "komunikatívneho jednania", rozdielneho od jednania "strategického", zameraného na úspech a manipuláciu druhých. Na rozdiel od toho, komunikatívne jednanie sa zameriava na "vzájomné porozumenie" pomocou jazyka. Jazyka nie presiaknutého propagandou, rétorikou, silovými vzťahmi, lež jazyk používaný v podmienkach rovnosti, symetrie, absencie nútenia, umožňujúci účastníkom pýtať sa na platnosť výrokov o pravde (v súvislosti s vedou), spravodlivosti (v súvislosti s etikou), a úprimnosti (v súvislosti s umením). Keďže každý takýto výrok závisí od prijatia druhými (a, zároveň, od hypotetického prijatia, čo by mohli dať všetci ľudia, kebyže sa patrične zídu), vždy bude korigovateľný a provizórny. Pravda je takto vyzlečená z rúcha metafyziky a idealizmu, stávajúc sa falibilisticky závislá na rozumnej prijateľnosti. No ak je pravda len opodstatnelosťou a rozumnou prijateľnosťou, aký status má tento výrok sám o podstate pravdy vôbec? V tejto veci ostávajú námietky Karla-Otta Apela o Letztbegründung-u (konečnom opodstatnení), z nášho pohľadu, zmysluplné.

Prakticko-politické dôsledky rozdelenia demokracie a kapitalizmu boli nemenej významné. Bez marxizmu sa Habermas, čo do r.1968 pretláčal emancipačný proces v hlboko konzervatívnom kontexte Nemecka, zrazu ocitol bez základne, z ktorej by s týmto hnutím jednal. Z toho vzišiel absurdne polemický tón jeho kritiky študentského hnutia ("ľavicový fašizmus") a následné odmietnutie objektívneho charakteru krízy kapitalizmu v 70.rokoch. To mu bránilo, v určitom zmysle dodnes, v pochopení vrodených koreňov obrodenia pravice a krajnej pravice vo vyspelých kapitalistických spoločnostiach. Určite, najmä medzi koncom 70. a začiatkom 90.rokov, Habermas predstavoval mocnú hrádzu proti starým aj novým konzervativizmom (z hľadiska jeho polemiky proti historického revizionizmu Ernsta Nolteho a kritiky postštrukturalizmu). Avšak jeho zápal k prehlbovaniu emancipácie postupne slabol, a to aj ak si pripomenieme jeho výbornú zbierku Die neue Unübersichtlichkeit (Nová neprehľadnosť, 1985), kde teória komunikatívneho jednania bola použitá na pochopenie "nových spoločenských hnutí", i na odmietnutie produktistických a industrialistických nostalgií sociálnej demokracie.

Otázka demokracie však ostala nerozriešená, keďže Habermasovou poslednou systematickou diagnózou ostávala Štrukturálna premena verejnosti. Výsledkom jej pozdejšieho prepracovania bola Faktičnosť a platnosť (1992 [Faktizität und Geltung]), dielo koncepčne veľmi komplexné, plné dôležitých náhľadov, ako spoločný pôvod ľudovej zvrchovanosti a ľudských práv, hoci aj, v našom pohľade, je to jasne poznačené chudobou svojich výsledkov. Otrasy spôsobené kapitalistickou globalizáciou, spolu so vzostupom kríz politickej autority i štátu, čo pretrvávajú dodnes, sú viac-menej odkladané stranou v nádeji, že ako spoľahlivý mediátor medzi svetom života a systému by mohlo naďalej fungovať právo, a že formálne rozhodujúce inštitúcie by bolo možné elitisticky mazať technokratickou expertízou, kým by si nejaká širšia kríza nevyžadovala obnovenie normálnych demokratických kanálov, od občianstva a verejnej mienky po štát sám.

Habermas neskôr lamentoval nad tým, že sa nevyjadril k inštitucionalizovaniu nadnárodnej demokracie (ako Európskej Únie). Avšak problémy (počnúc vojnou a zintenzívnením súperenia medzi imperializmami) boli o dosť ťažšie, a Habermas, konfrontujúc ich, už nepreukázal nutnú bystrosť. A to nielen v entuziazme, ktorým legitimizoval intervencie mimo rámca medzinárodného práva (ako bombardavenie Srbska NATO-m), ale aj v nepochopení historicko-materialistických dôvodov v koreňoch súperenia medzi kapitalizmami, čo sa ukazujú v súčasnom rozkole Západu cez Atlantik.

Habermas, nepochybne, zosobňoval túžbu po federálnej Európe decentralizovanej zvrchovanosti, občas ujímajúc spravodlivé a nutné postoje (ako jeho kritika finančného škrtenia Grécka r.2015), inokedy však zdržujúc sa od plnej konfrontácie s tým, nakoľko sa EÚ sama zamotávala v imperialistických operáciach (vo východnej Európe a na Blízkom Východe). Posledne sa tieto vážne obmedzenia ukázali koncom r.2023, keď Habermas podpísal vyjadrenie (spolu s Nicole Deitelhoff, Reinerom Forstom a Klausom Güntherom) na podporu "práva na existenciu" Izraela, odmietajúce, že by aj Palestínčania, vtedy aj teraz obete jeho brutálnej "odplaty", mali to isté právo. No jeho chyby a slepé miesta neumenšujú jeho intelektuálnu veľkosť. Bez neho sa temnota v Nemecku a Európe, stále viac unášanej vlnami doby, len prehlbuje.

zdroj