Ja som sa vždy cítila lepšie v spoločnosti mužov, a potom som to v dospelosti rozkódovala ako dôsledok patriarchátu (ako inak :D ). Bežným fenoménom je, že dievča sa vymedzuje voči dievčenským veciam, lebo od malička počúva, že ženské objekty/správanie/schopnosti sú podradné ("nebuď ako baba", "hádžeš ako baba", "to ťa baba porazila?", "snáď si nedáš takú babskú čapicu?", "si iná ako ostatné dievčatá" - topka, disuje celé pokolenie, ale TY si iná). U niektorých dievčat to spôsobí potrebu sa proti dievčenskosti vymedziť a s dievčatami nemať ideálne nič spoločné. Lebo však sú všetky homogénna masa a všetko čo robia, zažívajú, riešia je podradná hovadina.

Mala som aj ženské kamarátky, ale málo, a ani z kilometra nie na takej úrovni, ako mám teraz. Až po pôrode (10 rokov) som sa začala stretávať so ženami (rôznymi) a vybudovala sa nám core skupinka žien, čo sme sa stretávali s deťmi mnohokrát za týždeň. A vtedy som pochopila odlišnosť, hĺbku a krásu vzťahov so ženami. A odvtedy je môj život významne bohatší ženskou prítomnosťou v ňom.