total descendants::13 total children::4 18 ❤️ |
Https://dennikn.sk/4955595/ked-mu-ukradli-bicykel-patral-po-nom-po-nociach-na-vlastnu-past-pochopil-ze-policia-mu-ho-nenajde/ 13. NOVEMBRA 2025 15:12 BRATISLAVA Keď mu ukradli bicykel, pátral po ňom po nociach na vlastnú päsť. Pochopil, že polícia mu ho nenájde Anna Zábojníková Foto N - Tomáš Benedikovič Foto N – Tomáš Benedikovič V máji si Jaroslav Galovič kúpil nový bicykel a spolu s ním aj kompletné vybavenie: priečniky, nosič a stojan na auto. Tešil sa, že s päťročným synom začnú objavovať svet zo sedla bicykla. Radosť vydržala len pár mesiacov, v auguste mu bicykel ukradli uprostred bieleho dňa v centre Bratislavy. Po opakovanej skúsenosti s laxným prístupom policajtov sa rozhodol pátrať úplne sám a potom sa cez sociálne siete spojil s ďalšími ľuďmi, ktorým v Bratislave ukradli bicykle. Vytvorili malú komunitu, ktorá si vymieňala informácie a po nociach prehľadávala ulice hlavného mesta. Jaroslav, ktorý žije neďaleko Bratislavy, napokon prenikol až medzi zlodejov a závislých ľudí z bratislavského pouličného sveta. Tí mu za pár drobných naznačili, kde bicykel hľadať. Napokon sa dostal pred dom, kde sa bicykel nachádza, nemal o tom však dostatočný dôkaz, a tak sa tým polícia nezaoberala. Zobraziť väčšie rozlíšenie Jaroslav Galovič sa pri pátraní po ukradnutom bicykli zmenil na súkromného detektíva. Foto N – Šimon Kern „Keď som nedávno počul vyjadrenia vládnych predstaviteľov – ministra vnútra, spravodlivosti aj policajnej prezidentky – ako kriminalita nerastie a nesúvisí s novelou Trestného zákona, tak ma to nahnevalo,“ hovorí Jaroslav Galovič. Krúti hlavou aj nad vyjadrením policajného exprezidenta Tibora Gašpara, podpredsedu Národnej rady za Smer, ktorý v súvislosti s krádežami ľuďom radí, aby sa poistili a zamykali si bicykle. Ako sa to začalo V auguste tohto roka sa Jaroslav Galovič vybral s bicyklom na prvú garančnú prehliadku. Upevnil ho na strechu auta a so synom sa vybrali do Bratislavy. Po návšteve servisu zaparkoval na frekventovanej Bezručovej ulici v Starom Meste – neďaleko polikliniky, nákupného centra Eurovea, sídla ministerstva vnútra a dokonca aj policajnej stanice. Hovoril si, že je to bezpečné miesto. Syna ešte zobral na ihrisko, aby sa zahral. Keď sa po chvíli vrátili, bicykel bol preč. Ako je možné, že niekto dokázal zamknutý bicykel z nosiča na streche auta vôbec zložiť – a to uprostred dňa, na takomto mieste, najprv napadlo Jaroslava. Okamžite zavolal políciu. Keď po 45 minútach neprišli, volal znova. Operátor mu vysvetlil, že hliadky nie sú k dispozícii. Štátni policajti dorazili po hodine čakania. „Bolo to absurdné – páchateľ mohol byť ešte nablízku. Keď hliadka prišla, povedali mi, že sa mám zmieriť s tým, že bicykel už nenájdem. Pôsobili, akoby ani nevedeli, čo majú robiť. Musel som ich presviedčať, že ide o trestný čin,“ opisuje Jaroslav. Nakoniec policajti kontaktovali nadriadeného, ktorý rozhodol, že prípad prevezme kriminálna polícia, pretože poškodený zdokladoval, že škoda, ktorá mu vznikla, prevyšuje 700 eur. V Bratislave vypovedal na polícii do noci. Ešte predtým musel Jaroslav zabezpečiť odvoz syna domov. „Bol z toho vyčerpaný, nemali sme vodu, bol hladný, nemohli sme sa od auta pohnúť a ani doň ísť kvôli kriminálke, respektíve aby sme neznehodnotili dôkazy.“ „Neskorší príchod hliadky na miesto preverenia udalosti bol zapríčinený tým, že v územnom obvode nebola voľná žiadna iná hliadka v čase prijatia oznámenia. Všetky hliadky plnili služobné úlohy vrátane preverení ďalších oznámení v služobnom obvode Bratislava I,“ opísal túto situáciu hovorca Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave Michal Szeiff. Dodal, že oneskorenie nevzniklo z neochoty, ale z objektívnych dôvodov, ktoré si vyžiadal presun z iného prípadu. Základné informácie, ktoré musí poškodený nahlásiť v prípade odcudzenia bicykla: presný čas a miesto, kde bicykel naposledy videl; opis bicykla vrátane značky, farby, identifikačného čísla rámu (ak je známe); informácie o uzamknutí, prípadne o použitom zámku; všetky dostupné fotografie, doklad o kúpe alebo servisné záznamy; akékoľvek poznatky o možných svedkoch alebo osobách, ktoré sa na mieste pohybovali; informáciu, či bol bicykel vybavený GPS lokátorom alebo iným sledovacím zariadením. Štátni policajti krádež bicykla posunuli policajtom z kriminálnej polície. Jaroslav mal konečne pocit, že sa niečo deje. Vypovedal na policajnej stanici, ktorá bola neďaleko, zdokladovali škodu. Polícia ju vyčíslila na približne 1 400 eur. „Pýtam sa, čo je vlastne veľa. Niekto príde o bicykel za desaťtisíc, iný o taký za dvadsať eur – a oboch to bolí rovnako. Hodnota nie je len v cene, ale aj v tom, čo pre človeka znamená.“ Od momentu, keď Jaroslav nahlásil krádež, po vypočutie na polícii prešlo šesť hodín. Kým čakal na hliadku, začal na sociálne siete pridávať fotografie bicykla a prosil ľudí o pomoc. Žiadal svojich známych, aby si všimli, či sa niekde neobjaví, alebo ak by im ho niekto ponúkal na predaj. Zobraziť väčšie rozlíšenie Odložené bicykle v širšom centre mesta. Foto N – Tomáš Benedikovič Ozval sa svedok, políciu to veľmi nezaujímalo Na druhý deň mu zazvonil telefón. Ozval sa neznámy muž, predstavil sa ako svedok krádeže. Hovoril, že videl, ako niekto z auta strháva bicykel, opísal, že počul akési cvaknutie a buchnutie, otočil sa a zbadal páchateľa, ako sa snaží dostať bicykel z nosiča. „Videl, ako ho hodil na cestu, vysadol naň a odfrčal smerom k Eurovei.“ Svedok dodal, že sa mu to hneď zdalo zvláštne – človek, ktorý na bicykli odchádzal, podľa neho nepôsobil ako jeho majiteľ a pôsobil dojmom narkomana. „Bol som mu nesmierne vďačný, že sa mi ozval. V tej chvíli to bol jediný konkrétny záchytný bod, ktorý som mal.“ Neznámy muž detailne opísal, čo mal tento muž oblečené, akú mal šiltovku, tašku cez rameno aj smer, ktorým sa na bicykli vybral. „Bol som plný nádeje, cítil som eufóriu, že sa objavil niekto, kto to videl. Bol som mu nesmierne vďačný,“ spomína Jaroslav. Na druhý deň sa vybral na policajnú stanicu v Starom Meste s týmito novými informáciami. Spísal ďalšiu výpoveď a odovzdal všetky podrobnosti o trase, kadiaľ zlodej utekal. „Mal som to celé zmapované – do večera som ešte behal po Bratislave a hľadal, aké kamery sú na trase, po ktorej mohol ísť zlodej. Myslel som si, že to už len preveria a nájdu ho,“ hovorí. Policajti podľa neho mali možnosť požiadať mestskú políciu o záznamy z kamier, no nič sa nezistilo. Čo na túto interpretáciu hovorí polícia? „Služba kriminálnej polície je súčasťou Policajného zboru. Príslušníci pri objasňovaní a vyšetrovaní trestnej činnosti žiadajú o poskytnutie kamerových záznamov fyzické osoby, právnické osoby a prípadne štátne organizácie, ktoré prevádzkujú kamerové záznamy,“ vysvetlil hovorca Krajského riaditeľstva Policajného zboru Michal Szeiff. Jaroslav Galovič postupne pochopil, že prípadu veľkú pozornosť na polícii nevenujú. „Bol som naivný, veril som, že sa spustí nejaká akcia ako vo filmoch – že keď nahlásim krádež, hneď sa niekde rozblikajú monitory a policajti hľadajú páchateľa na bicykli. Realita bola presne opačná,“ opisuje. Na policajnej stanici ho šokovalo prostredie a podmienky, v ktorých policajti pracujú. „Staré počítače, kancelária na spadnutie, unavení policajti, ktorí ledva stíhajú,“ hovorí Jaroslav. V tej chvíli si uvedomil, že ak chce bicykel ešte niekedy vidieť, musí konať sám. „Na druhý deň som sadol do auta a začal som hľadať. Vedel som, kde sú najproblematickejšie miesta v Bratislave – Pentagon, Kopčianska… a tam som začal.“ Jaroslav sa vydal do ulíc, zistil viac ako polícia Strach pri pátraní na vlastnú päsť necítil. „Najskôr som sa nebál vôbec. Hnala ma túžba nájsť ten bicykel. A asi najviac ma poháňala bezmocnosť, keď som videl, že polícia to má na háku. Pokiaľ to nie je vražda alebo nemáte známosti, nemáte šancu,“ hovorí rozčarovane. V minulosti sa rizikovým miestam vyhýbal, no teraz mu bolo všetko jedno. „Hovoril som si, že keď uvidím bicykel, zavolám políciu. Nemal som cieľ ísť do vchodov Pentagonu, len sa popozerať po okrajoch.“ Prekvapilo ho, že obávané lokality už nie sú také nebezpečné ako kedysi. „Kopčianska, Pentagon – bolo tam ticho,“ spomína. Naopak, zaskočilo ho, čo sa deje v centre mesta. „Najväčší šok bol Kamenné námestie. To, čo sa tam deje večer… nechcel som veriť vlastným očiam. Feťáci, drogová trestná činnosť priamo na ulici – či je deň alebo noc,“ opisuje. „Vidíte ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň, berú, čo uvidia. Niektorí kradnú cielene, iní len využívajú príležitosť.“ Za najproblematickejšie miesta označil Kamenné námestie, Obchodnú ulicu, Námestie SNP a Trnavské mýto, Nivy a okolie 500 bytov. „A čo ma prekvapilo – napríklad Kuchajda večer. To, čo sa tam dialo v súvislosti s drogami, bolo brutálne. Zistili sme, že niektoré miesta slúžia aj ako „výkupiská“. Ľudia tam bicykle nosia a niekto ich ďalej predáva,“ opisuje. Jaroslav prestal využívať auto a presadol na kolobežku, v jeho novom postavení „súkromného detektíva“ to bol lepší dopravný prostriedok. „Dal som si kapucňu a jazdil po meste. Pozoroval som, čo sa deje, aké zvláštne pohyby a autá sa točia po nociach,“ hovorí. Pri pátraní si začal všímať, že mnohé prípady krádeží majú spoločné znaky – a že sa všetko často točí okolo drogovej scény. Zobraziť väčšie rozlíšenie Foto N – Tomáš Benedikovič V nočných uliciach Najskôr sa po meste pýtal ľudí, či jeho bicykel nevideli, no rýchlo pochopil, že takto sa k ničomu nedostane. „Nikto vám nič nepovie,“ hovorí. Preto zvolil inú taktiku. Oblečený v starej mikine, aby zapadol medzi pouličných ľudí, predstieral, že chce bicykel kúpiť. Na Kamennom námestí a pri Námestí SNP oslovoval skupinky, ktoré sa podľa neho pohybovali v prostredí zlodejov a narkomanov. „Najskôr si vás oťukajú, či nie ste z kriminálky. Ale keď začnete hovoriť ich jazykom a hodíte im pár drobných, rozviažu sa im jazyky. Žijú zo dňa na deň, udávajú sa navzájom,“ opisuje Jaroslav. Narazil na skupinu, ktorá tvrdila, že bicykel má. „Opísal som im svoj model, ale nepovedal som, že je môj. A jeden z nich sa postavil a povedal: ‘Poď, ukážem ti, máme taký za dvesto eur.’“ Jaroslav sa vybral s neznámym mužom do centra mesta, jeho „sprievodca“ vošiel do staršieho bytového domu. Jaroslav zostal vonku. „Vnútri evidentne prebiehal konflikt, zrejme sa hádali o ten bicykel. Neskôr som pochopil, že v tom byte sa obchodovalo s drogami.“ Muž, ktorý ho tam priviedol, bicykel následne opisoval do najmenších detailov — poznal typ, farbu aj pôvodnú cenu, za koľko sa predával v obchode. Jaroslav bol presvedčený, že ide o jeho bicykel, ukradnutý tri dni predtým. Nasledujúci deň išiel na políciu. Bol presvedčený, že odhalil nielen miesto, kde je jeho bicykel, ale aj drogové hniezdo v centre Bratislavy. „Myslel som si, že hneď pošlú komando,“ hovorí. „Dal som im všetky informácie, adresu, mená, fotografie. A oni sa ma len spýtali, či som ten bicykel videl. Keď som povedal, že nie, odpovedali, že bez dôkazu nemôžu konať.“ Zúfalý Jaroslav si opäť povedal, že je to len na ňom. Na sociálnych sieťach sa začal prepájať s ďalšími ľuďmi, ktorým tiež ukradli bicykle. Vytvorili si vlastné skupiny na Messengeri a WhatsAppe, zdieľali informácie, fotografie a spoločne pátrali. „Chodili sme v noci po meste – na kolobežkách, autami, pešo. Hľadali sme miesta, kde sa bicykle skladujú. Každý z nás riešil svoj prípad po svojom, ale spájala nás bezmocnosť,“ opisuje. Postupne nazbieral množstvo dôkazov a desiatky fotografií o drogovej činnosti, ľudí rozoberajúcich ukradnutý majetok, jeho bicykel ale na fotografiách chýbal. Na kriminálnej polícii o to podľa neho nemali záujem. Tak to vzdal. Keď sa po desiatich dňoch išiel na políciu spýtať, ako pokročili, zistil, že jeho prípad sa nikam neposunul. Polícia vraj „nedokázala prehrať“ záznamy z kamier, ktoré mali zachytiť páchateľa, a o iné zábery požiadala z miest, kadiaľ muž podozrivý z krádeže podľa opisu vôbec nešiel. „Bol som v šoku. Strávil som noci pátraním, prešiel celé mesto a oni si vyžiadali úplne iné kamerové záznamy, než som im povedal,“ hovorí Jaroslav. V zúfalstve sa vybral na mestskú políciu. Tam mu potvrdili, že štátni policajti požiadali o záznamy z nesprávnej lokality a že údaje z kamier sa uchovávajú len štrnásť dní. „Bol som tam v dvanásty deň po krádeži. Ešte stále sa to dalo zachrániť. Vyžiadal som si ID kódy kamier, vrátil som sa na políciu a prosil vyšetrovateľa, aby rýchlo poslal novú žiadosť. Bol som už ako mediátor medzi štátnou a mestskou políciou,“ opisuje Jaroslav absurdnú situáciu. Sklamanie zo systému Napriek vynaloženej snahe bicykel nevypátral a odniesol si pocit, aký nefunkčný je systém, ktorý by mal ľudí chrániť. „Som presvedčený, že keby mala mestská polícia väčšie kompetencie, mohla by pomáhať pri prezeraní kamerových záznamov,“ hovorí po tom, čo vlastnými silami zmapoval únikové trasy zlodeja. Vedel presný čas, kedy sa bicykel stratil, poznal miesta s kamerami, no narazil na systém, ktorý sa podľa neho zasekol v minulom storočí. Policajný proces opísal ako absurdne pomalý – žiadosť o kamerové záznamy putovala od oddelenia k oddeleniu, až sa ukázalo, že záznam „nie je možné prehrať“. „Na mieste mi hovorili, že kamera fungovala, no keď ju neskôr žiadali, zrazu nefungovala. Tie verzie si úplne odporovali,“ opisuje. Niektorí okradnutí majitelia svoj bicykel našli – no až po tom, čo ho museli od páchateľa „vykúpiť“. Väčšina však skončila ako on: s pocitom bezmocnosti. „Človek má pocit, že vyšetrovateľ čaká, kým sa zlodej sám prizná, alebo ho niekto zrazí autom,“ hovorí zatrpknuto. Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave sme sa spýtali na počet nahlásených krádeží bicyklov za rok 2025 a koľko z týchto nahlásení sa podarilo doriešiť tak, že bicykel vypátrali. Zaujímali sme sa aj o roky 2024 a 2023. Hovorca polície Michal Szeiff povedal, že takúto štatistiku nemajú a ide o neštandardný štatistický výstup, ktorý podlieha dlhšiemu časovému horizontu spracovania. Po mesiacoch hľadania ostala Jaroslavovi Galovičovi len únava a pocit márnosti. „Keby som to mal urobiť znova, asi by som to vôbec neriešil. Viac som minul na kolobežky a úplatky, než stál bicykel.“ Krádež a nečinnosť systému zmenili jeho pohľad na Bratislavu. „Človek si myslí, že žije v bezpečnom meste, chodí na raňajky do kaviarne, obdivuje ulice. Ale keď sa vám niečo stane, zistíte, že tie isté ulice sú plné ľudí, ktorí žijú len preto, aby kradli. Mnohí z nich sú závislí, zúfalí. Buď niečo ukradnú, alebo zomrú.“ Podal aj podnet na prokuratúru, no nič sa nezmenilo. „Môj prípad je stále neuzatvorený. No policajt, ktorý ho riešil, ani nepoznal bratislavské ulice. Musel si ich googliť,“ hovorí. Vysvetľuje, že o svojom prípade nehovorí preto, aby sa dostal k bicyklu, ale aby ukázal, ako systém zlyháva. Kritizuje nedostatočné právomoci mestskej polície, slabú koordináciu so štátnou políciou a najmä zmenu Trestného zákona, ktorá podľa neho umožnila páchateľom opakovane kradnúť bez trestu. „Tí ľudia sú stále vonku. Kradnú, kým ich nezatvoria – a keď vyjdú, kradnú znova,“ hovorí. Na záver dodáva: „Najviac ma trápilo, že pri tom bol môj syn. Pýtal sa, prečo ten človek ukradol bicykel, prečo sa nás nespýtal, či mu ho nepožičiam. A ja som musel vysvetliť, že nie každý človek je taký, ako si ho deti predstavujú. Že ani policajti nie sú hrdinovia z rozprávok.“ |
| |||||||||||||||||||||||