tiez ked som to cital, tak som si znovuprezil celkom cerstve pocity, neviem presne ako to nazvat aby to neznelo moc pateticky, ale hrdosti? pychy? spokojnosti?

proste starsia zacala prvy rocnik a tak sa uci citat, pisat, pocitat a ako som posledne s nou robil domace ulohy a pozoroval ako 90% robila sama, aktivne, s usmevom na perach a hrdo vysvetlovala, ako to vie... to je pocit, ktory poznaju len rodicia, nikto iny na svete, oxytocinovy pocit?

pri tych babatkach sa mi vzdy pred ocami prehra adidas reklama Original Impossible, kde si clovek uvedomi, ze fakt na tento svet prichadzame ako nepopisane harky papiera a vlastne tak ako vyjdeme z vulvy nie sme schopni absolutne nicoho ineho iba dychania a cikania/kakania, a cokolvek viac je pre nas nemozne vykonat, az pokial nie je:

"You're born the original impossible, you spend the rest of your life proving nothing is!"

pozorovat to z prveho radu v kine je jeden z najkrajsich pocitov v zivote