Jou. S Blurcom sme boli na Fest Anči a keďže sme celý čas pritom mysleli na Kyberiu, zaslúžite si z toho krátky report.

Keďže Blurec odmakal svoje tým, že do a zo Žiliny šoféroval svoje auto nemeckej značky, a nejak pokútne tiež zohnal lístky (len kvôli tomu natočil animák, ktorý tam oni zaradili do programu, na základe čoho ho pozvali ako váženého hosťa a mňa pozvali ako váženého hosťa váženého hosťa), tak pripadlo na mňa túto cestu zdokumentovať.

Na začiatok musím ešte podotknúť, že celý trip sme robili pre radosť, nie pre káčka, a jediné, čo po tejto stránke očakávame, je spravodlivé rozhorčenie ID ninju, ak tento skromný príbeh dostane akýkoľvek nenulový počet prekurzorov Solany.

Tiež by sme chceli poďakovať sponzorom, to znamená ja sebe a Vilko jemu. Za tento post zaplatím 1k z vlastnej peňaženky, a tak i Vy všetci ste mojimi váženými hosťami.
Pripútajte sa, jazda začína.

Piatok, 9:30.
To bol čas, kedy sme chceli vyraziť. Pol hodinu potom sadáme do auta, lúčime sa s ID Yshish vrelými bozkami a robíme si prvé selfie:


Piatok, 12:30.
Kilometre ubiehajú rýchlo. Cestu si krátime debatou o tom, kde je aká maximálna povolená rýchlosť, kde bola značka, ktorá ukazuje o 20 km/h menej ako Waze a či ju Blurec nevidel, alebo tam ani nebola.


Slzy sa mi tisli do očí, lebo to bolo ako včera, keď sa Blurec pod mojim láskavým dohľadom s bázňou (znovu)zoznamoval s energiou spaľovacieho motora a nevyspytateľnými kúskami manuálneho radenia. Dnes žiak prekonal učiteľa, a rutinérsky si užíval riadenie toho dvojtonového kolosu. Nehlučné cvakanie automatickej prevodovky zo mňa urobilo passenger princeznú, ktorá už žiadne značky nesledovala a iba sa opájala rýchlosťou.

Piatok, 14:00.
Po cca 3 hodinách cesty sme dorazili a ubytovali sa. Hneď sme vyrazili do centra posilniť naše telá. Cestou sme minuli zavretú prevádzku Viking Storu. Nevadí, beztak bolo teplo na bomberu.


Smelo sme sa navigovali do Forky’s, ale meškali sme asi 2 roky – i táto prevádzka už je trvalo uzavretá. Toto a Viking Store predtým by mohlo navodiť nesprávny dojem, a tak sa mi žiada doplniť, že všetko ostatné, čo sme potrebovali, v Žiline otvorené bolo. Napríklad ázijská reštaurácia v NC Mirage, kde sme sa najedli vrchovate a veľmi chutne.

Po výdatnom obede (klišé alert!) potreboval Pán Umelec 20 minút šlofíčka na hoteli, a ja som sa naňho pritom celý čas obdivne díval (nevedel o tom). Pokiaľ ide o ubytovanie, tak sme zvolili kompromis medzi luxusom a frugalitou. To znamená, že ja som sa ubytoval v Malej Prahe, kde sme hangoutovali cez deň, a Vilko mal na večer dohodnutý nocľah u starého kamaráta z čias štúdií, ktorého 20 rokov nevidel.

Keď sa už schyľovalo k začiatku nášho programu na Festivale, jali sme sa presunúť do Stanice Žilina-Zárečie. Ale zrada! V poslednej chvíli sme si prečítali superdrobným písmom, že by sme mali predtým ísť do akreditačného centra a dostať pásky na ruky. V tomto nám pomohla miestna židovská obec, pretože akreditačné centrum v Novej synagóge bolo blízko hotela i blízko stanice. Potešení small talkom s miestnymi židovkami(??), ktoré v synagóge predávali lístky, sme si kúpili i merch festivalu, a keď sa nikde nezjavil Kristus, ktorý by nás odtiaľ vyhnal, sami sme sa vydali na film.


Piatok, okolo 17:00
Na Stanicu sme dorazili dokonca s predstihom, tak som šiel kúpiť nejaké osvieženie. Ako som sa vracal, pohár v každej ruke, čo nevidím? Pán Režisér sedí pri kaviarenskom stolíku a proti nemu s ním v družnej debate ATRAKTÍVNA CUDZIA MLADÁ ŽENA! „Typické,“ pomyslel som si. Ale viete kto to bol? Viete, kto to bol? Hádajte!


Bola to ID hype hope, toho času v lockoute! Šťastné náhodné stretnutie nás zahrialo pri srdci, a keby sme nemuseli utekať už do kinosály, stáli a rozprávali by sme tam dodnes.


No a potom to prišlo. Sála naplnená na prasknutie, ľudia dýchajúci si s očakávaním na zátylky, letmé dotyky stehien suseda či lýtka susedky. Začalo pásmo filmov Anička v krajine zázrakov 1, kde uprostred nenápadne čakal i náš klenot: Sezóna.


V rozľahlej divočine sa praveký človek menom Fari vydáva na lov, aby nakŕmil svoju rodinu. Jeho dobrodružstvo naberie nečakaný spád, keď objaví zvláštny, neznámy svet za horami.

Formát a rozsah tohto krátkeho príspevku nedovoľujú, aby sme sa ponárali do mnohých rovín tohto diela, ale ak si ho chcete pripomenúť, môžete tak učiniť tu:



Počas premietania nikto neodišiel ani nebučal, smiech publika zaznel tam, kde by cca mal a na konci prebehli i mini ovácie. Znakom i prekliatím génia však je neschopnosť uspokojiť sa s úspechom, a tak i náš hrdina Blurec si tieto pocty nenechal stúpnuť do hlavy a so skromnosťou jemu vlastnou sme sa hneď po premietaní vytratili, aby sme sa už nikdy nevrátili.

Piatok, 20:00.
Večer sme skončili oddelene, keď Viliam spomínal na staré časy a debatoval život u svojho kamaráta a ja som šiel na premietanie Mind Game, aby som mal o čom premýšľať v ďalšie dni. Ak sa pýtate, kde sa to premietalo, tak v Mestskom divadle Žilina, a ak sa pýtate, či sa stalo počas toho niečo výnimočné, tak áno: Skoro som sa tam nedostal. Divadlo má troje dverí, nikto nimi ale práve neprechádzal a ja som ani nevedel, či som na správnom mieste. Skúsil som tie ľavé, ale boli zamknuté. „Tak to má asi iný vchod? Alebo som tu nesprávne?“ pochyboval som. Následne ale prišlo nejaké dievča, prešlo prostrednými dverami, ktoré boli (logicky??) odomknuté a ja som ju nasledoval až do sály. Divadlo bolo pekné, film bol pekný tiež.

Piatok, 22:00.
Po filme som sa vydal do Stanice. Bolo po daždi, príjemne. Nechcel som sa furt radiť s mapou v mobile a cítil som sa už celkom dobre zoznámený s mestom, aby som tam došiel bez pomoci. Vyrazil som od divadla cez Mariánske námestie, a potom som asi 20 minút kráčal, a tušil, že asi nejdem správnym smerom. Kúpil som si cestou kebab a vzal ho do ruky, že ho niekde na lavičke zjem. Zabočil som a ocitol som sa... na Mariánskom námestí. Prekvapilo i potešilo ma, že sa kruh uzavrel, a prijal som túto správu vesmíru tak, že mám ísť na hotel a spať. A tak som si na lavičke zjedol kebab a šiel na hotel spať.

Sobota, 7:00.
Ráno mi Vilko píše, či nezrušíme plánovaný program na festivale a nepôjdeme domov skôr. Potešilo ma to a tak sme i urobili. U jeho kamaráta Iva som ešte dostal kávu a koláč, a asi o 11 sme vyrazili domov.

Sobota, 12:00.
Cesta späť nie je bez komplikácií. Aplikácia Waze nás zaviedla až na kruhový objazd, kde trvala na tom, aby sme ho opustili cez značku zákaz vjazdu. Chcelo to značnú dávku asertivity neposlúchať panovačný hlas tej ženy a vydať sa alternatívnou cestou, ktorú ponúkla žena z Google Maps. Situácia sa vyhrotila, keď sa tie dve začali hádať, a na „Za 800 metrů odbočte vlevo“ tá druhá kričala: „Nie, neodbáčajte, pokračujte 3 kilometrov [sic!] rovno!“ Blurec i touto krízou odnavigoval naše pozemné plavidlo do bezpečia, ktorou bola diaľnica smer Třinec. Povedal som Třinec?

Sobota, 12:30.
Viliam ma inštruuje a na mobile vytáčame číslo ID Artee. „Artee, za 5 minút sme v Třinci. Kde sa s tebou môžeme stretnúť?“ „Co? Teď??“
Ale nesklamal a za 5 minút sme sa už fotili.


Blurec a Artee sú dávni kolegovia a Artee je tiež známy tým, že legitímnymi operáciami dokázal vďaka znalosti vtedajšieho algoritmu Kyberie znásobiť svoje káčkové bohatstvo a dlho bol neoficiálnym kráľom Kyberie. To bolo ešte predtým, ako začal boj o korunu medzi Strapatou a Blurcom, ktorý uťal až Hromi tým, že všetko nejak pomenil a ja už neviem čo ako presne je.

Každopádne, Artee nám prezradil, že dnešný stav, kedy každá aktivita na Kyberii stojí káčko alebo aj 5, a tie nepribúdajú, je i dôvod, prečo prestal prispievať a len pasívne konzumuje.

Prehľad si ale udržuje, a pýtal sa ma, či som si nakoniec kúpil to gelové pero, ktoré pred týždňom či dvoma propagoval ID Timko. Kúpil som ich 10 a jedno mal zo sebou, a urobilo mi radosť, že mohlo zostať v Třinci.

Sobota, 14:30.
Tu náš výlet skončil.