...
Keď sme hľadali byt, zo všetkých strán sme počúvali, že musí mať mamad – teda súkromý kryt, presnejšie jednu izbu v byte, ktorá spĺňa bezpečnostné štandardy a musí vydržať výbuch konvečnej zbrane, ako aj chrániť pred šrapnelmi a zabezpečiť izoláciu v prípade chemického útoku. Tieto izby majú zosilnené múry, stropy, zatvárajú sa hrubými oceľovými dverami pripomínajúcimi dvere trezora, aj okenice sú kovové. Bezpečné izby majú vlastnú ventiláciu, viac elektrických zásuviek ako v iných izbách a aj telefónnu prípojku.

Súčasťou bytov a domov sú povinne od roku 1993. Je to reakcia na rok 1991, keď Izrael ostreľovali rakety Scud z Iraku. To bolo vtedy, keď ľudia chodili do práce aj do školy s plynovými maskami, lebo sa očakával chemický útok.
...

https://dennikn.sk/4700370/dalsia-izraelska-deliaca-linia-ti-co-maju-a-ti-co-nemaju-sukromny-kryt/
celý text:
V lete roku 2006 sme pár mesiacov po svadbe s manželom bývali v samotnom centre Tel Avivu. V bytovom dome postavenom niekedy koncom 50. rokov minulého storočia. Náš byt mal veľkorysé riešenie, vysoké stropy, obrovský balkón s výhľadom na dobre udržiavaný park, ktorého staré stromy poskytovali úľavu od horúčavy. S vedľajším domom sme sa delili o spoločný dvor. Jeho súčasťou bola aj betónová „búdka“ s vyvalenými dverami pripomínajúca verejné toalety.

V to leto som sa dozvedela, že je to miklat – verejný kryt. V júli 2006 vypukla druhá libanonská vojna, a hoci Tel Aviv vtedy rakety Hizballáhu nezasiahli, dostali sme inštrukcie, čo robiť, ak by sa tak stalo. Utekať do verejného krytu alebo, ako ma presviedčali moji známi a príbuzní, vyjsť z bytu a prečkať na schodisku. „Lebo miklat je často dosť hrozný,“ vysvetľovali.
A nezabudnite na mamad!

V lete 2008 sme sa z Tel Avivu presťahovali do Petach Tikva, 15 kilometrov od Tel Avivu. To sme už mali aj ročnú dcéru a iné životné priority ako pláž, reštaurácie, filmový klub a falafel v pite po polnoci. Takisto už začalo byť problémom, že náš dom nemal výťah a parkovanie na ulici bolo čoraz komplikovanejšie.

Keď sme hľadali byt, zo všetkých strán sme počúvali, že musí mať mamad – teda súkromý kryt, presnejšie jednu izbu v byte, ktorá spĺňa bezpečnostné štandardy a musí vydržať výbuch konvečnej zbrane, ako aj chrániť pred šrapnelmi a zabezpečiť izoláciu v prípade chemického útoku. Tieto izby majú zosilnené múry, stropy, zatvárajú sa hrubými oceľovými dverami pripomínajúcimi dvere trezora, aj okenice sú kovové. Bezpečné izby majú vlastnú ventiláciu, viac elektrických zásuviek ako v iných izbách a aj telefónnu prípojku.

účasťou bytov a domov sú povinne od roku 1993. Je to reakcia na rok 1991, keď Izrael ostreľovali rakety Scud z Iraku. To bolo vtedy, keď ľudia chodili do práce aj do školy s plynovými maskami, lebo sa očakával chemický útok.

Byt s krytom sme našli, prisťahovali sa do vtedy najnovšej štvrte mesta a to, že sme vypočuli tých, čo slovo mamad vkladali do každej konverzácie o realitách, dodnes považujem za jedno z našich najlepších rozhodnutí.

Lebo za posledných 17 rokov nás opakovane ochraňoval a prispieval k významnému zníženiu nášho stresu počas útokov Hamasu, jemenských húsíov a teraz najnovšie Iránu.
Už budem počúvať civilnú obranu

Od minulého piatka, keď po útoku Izraela prišla iránska odveta, zomrelo pri iránskom ostreľovaní raketami 24 ľudí. Okrem dvoch nikto z nich nebol v kryte. Tak to bolo aj v drvivej väčšine prípadov zranených, ktorí sa počítajú na stovky.

Jeden zo zásahov sa udial asi 700 metrov od nášho bytu a kompletne zničil štvrté a piate poschodie 20-poschodového vežiaka. Neprežili to štyria starší ľudia, ostatných obyvateľov domu dočasne ubytovali v hoteloch.

Posledné dni televízne spravodajstvo do nemoty ľuďom opakuje, aby boli v krytoch, keď dostanú výzvu, a aby ich neopúšťali, kým nedostanú jasný pokyn od civilnej obrany. Lebo tieto útoky sú naozaj iné.

Na porovnanie – pár dní pred 13. júnom sme niekoľkorát do týždňa vstupovali do krytu pre húsíjské raketové útoky. Čakali sme tam povinných desať minút, alebo aby som bola úprimná, často aj menej. Lebo opakované chodenie do krytu, ktoré nemá žiadnu dramatickú koncovku, v ľuďoch znižuje pocit strachu a zvyšuje sklon k neopatrnosti.

Lenže teraz sú výbuchy, ktoré počujeme, také silné a v médiách denne vidíme ich ničivé dôsledky, že v bezpečnej miestnosti sedíme dokonca ešte o niečo dlhšie, ako nám civilná obrana oznámi, že môžeme vyjsť.
54 percent šťastnejších

Hoci izraelská protivzdušná obrana je vysoko efektívna, priznáva, že nezachytí desať, možno o niečo viac percent vypálených striel.

A práve preto je kľúčové byť čo najskôr po zaznení sirény v kryte. Doma v súkromnom, vonku vo verejnom.

Lenže podľa údajov Izraelskej stavebnej asociácie má mamad, teda domáci kryt, len 54 percent izraelských bytov a súkromných domov.

To sú domy a byty postavené po roku 1993, alebo staršie bytové domy, ktoré prešli rozsiahlou rekonštrukciou, takzvaným programom TAMA 38. Jeho súčasťou je spevnenie budovy proti zemetraseniam a aj prerábky v jednotlivých bytoch tak, aby mali aj mamad.

Tí, čo žijú v starších bytoch, sú odkázaní na verejné kryty. V lepšom prípade sú v suteréne ich činžiaku, v horšom niekde vonku, ako spomínaná búdka pri našom starom telavivskom byte.

Verejné kryty často nie sú vybavené tak, ako by mali byť, chýba im klimatizácia, v niektorých sa niekoľko rokov nevymaľovalo, okrem pár plastových stoličiek tam nie je nič iné, ľudia sú v nich natlačení a sú aj takí, čo tam napriek tomu, že nie sú až tak ďaleko od ich domov, nevládzu prísť pre vysoký vek či zdravotný stav.

Na verejné kryty sú mnohokrát odkázaní starší, menej majetní ľudia, mnohopočetné rodiny, imigranti, hlavne z bývalého Sovietskeho zväzu či Etiópie, sústredení v istých typoch štvrtí či na sídliskách, ktoré neprešli programom TAMA 38 (rozhodujú o ňom radnice a je s ním spojená byrokracia a nezriedka aj korupcia).

Platí aj to, že v arabských mestách má súkromný kryt ešte menej ľudí ako v židovských a v horšom stave sú aj verejné kryty.

Počas iránskych útokov viaceré mestá po celej krajine vyprázdnili podzemné garáže a otvorili sa aj podzemné stanice takzvanej ľahkej železnice v centrálnej časti Izraela. Tam trávia noci ľudia, ktorí nemajú vlastný kryt a nechcú čakať na rakety na schodiskách.
Kráľovstvo za kryt

Miestni realitní agenti hovoria, že slovo mamad je prvé, na ktoré sa dnes pýtajú záujemcovia o kúpu či nájom nehnuteľnosti. Stačí sa pozrieť aj na internetové skupiny, kde ľudia hľadajú a ponúkajú nehnuteľnosti na prenajatie. Platí, že ceny nehnuteľností aj nájmov so súkromným krytom sú o dvadsať až tridsať percent vyššie ako tých, čo ho nemajú.

To, že izraelská spoločnosť je rozdelená vo viacerých líniách – podľa miery typu a miery religiozity, krajiny pôvodu, politickej orientácie, je známa vec a známe sú aj dôsledky tohto stavu.

Teraz sa do popredia prediera aj iné rozdelenie – na tých, čo majú a nemajú mamad, a s ním aj väčšiu šancu prežiť či sa vyhnúť vážnym zraneniam.

Keď sa situácia upokojí, vláda a spoločnosť budú musieť odpovedať na otázky, prečo to tak je a ako túto nerovnosť napraviť.