Pôvodne som sa chcel nechať prekvapiť a ísť do Istanbulu nepripravený. Nakoniec som si prečítal knihu od Orhana Pamuka – Istanbul, spomienky na mesto. Pamuk sa v knihe vracia do minulosti a snaží sa nájsť podstatu, ktorá by definovala jeho rodné mesto. A tu rozmýšľam, ako sa to mne podarí za 5 nocí? Našťastie, našim sprievodcom po meste bol kamarát Ege, Istanbulčan srdcom a historik architektúry, ktorý nám ukázal rôzne tváre Istanbulu.

Istanbul 1: Zoznámenie sa s Bosporom a úvod do histórie.
V prístave Kadıköy nasadáme na loď. Ege rozpráva o železničnej stanici Haydarpaşa, okolo ktorej práve plávame. Navrhli ju nemeckí architekti. Rovnako ako priľahlý vlnolam, ktorý dostal Istanbul do daru od Nemcov. Z vrchného poschodia lode sa pred nami rozprestiera Bospor. Myslím na Pamuka, keď písal o Bospore ako niečom, z čoho Istanbul čerpá silu. A rovnako na bizarný fun fact o zálive Zlatý roh, ktorý prešiel povrazolezec na lane natiahnutom medzi dvoma loďami, aby oslávil obriezku princa Mustafu, syna sultána Ahmeta III.
Na európskej strane nás Ege sprevádza po uliciach a nestíhame vstrebávať informácie. Schody Camondo postavené prominentnou židovskou rodinou. Galéria SALT umiestnená v bývalej budove centrálnej banky Osmanskej ríše. Najstaršia podzemná lanovka v kontinentálnej Európe a presun zo štvrti Karakoy do Beyoğlu. Jeden kostol, druhý kostol a turecká káva v uličke. Odtiaľ rovno do krčmy v pasáži, kde nám Ege prezrádza jedno z gastro pravidel Istanbulu: kde sú k tebe milí, tam to nie je dobré. A má pravdu, krčma má úprimnú atmosféru aj bez úsmevu čašníkov.
Nevynecháme ani známe námestie Taksim. Teraz už aj s mešitou, ktorú nechal postaviť Erdogan neďaleko pamätníka Kemala Atatürka. Prechádzame okolo mužov, ktorí na vozíkoch nesú celý svoj majetok a práve odpočívajú na križovatke. V uličkách nižšie sa pred nami objaví Múzeum nevinnosti, ktoré otvoril Orhan Pamuk. A okruh zakončíme v prístave medzi rybármi pri západe slnka.


Pouliční predavači. Osobitá kapitola Istanbulu. Vlajky, zapaľovače, servítky, zrno pre holuby...


Sobotné popoludnie na schodoch Camondo.


V krčme v pasáži sa stále niečo deje. Stačí si sadnúť a pozorovať.


Odpočinok na križovatke.


Istanbul 2: Spomalenie na ostrove Büyükada.
Druhý deň začína opäť plavbou z prístavu Kadıköy. Tentokrát ideme na Princove Ostrovy. Konkrétne na posledných z nich, ostrov Büyükada. Spolu s nami sa plaví kopec ďalších ľudí, ktorí si idú užiť nedeľu mimo Istanbulu. Tí šikovnejší si môžu pozrieť aj štyri ostrovy za deň, loď zastaví na každom. My ideme výletným tempo a z lode obzeráme drevené stavby na ostrovoch. Spomínam si na Yali z Pamukovej knihy. Skvostné paláce na nábreží, ktoré si nechali postaviť popredné osmanské rodiny. Žiaľ, väčšina z nich zhorela pri požiaroch, ale pri návšteve Princových ostrovoch sa dá stále niečo zachytiť z atmosféry starého Istanbulu.
Väčšina návštevníkov Büyükady ide na najvyšší vrch ostrova. Tu sa nachádza starý kostol a bývalý sirotinec, ktorý je jednou z najväčších drevených stavieb v Európe. Pôvodne bola stavba konštruovaná ako hotel s 206 izbami a kasínom. Ale keďže hazard v Osmanskej ríši neprešiel, budova nakoniec pripadla cirkvi a stal sa z nej sirotinec, ktorý fungoval do roku 1964. Odvtedy je prázdny a chátra v obklopení borovicového lesu a Marmarského mora. Naozaj miesto so silnou atmosférou.
Dole v prístave tiež vládne duch starých čias. Na kávu si sadneme do podniku s názvom Hasan Dede. Ani vlastne nevieme, či je to kaviareň, reštaurácia alebo penzión. Zvnútra vyjde starý pán a začne znášať na stôl. Kozí syr, syr s bylinkami, kurací pilaf, med, chlieb namočený vo vode... A vyúčtuje to tak nejak pocitovo. Rovnako dobrá atmosféra je aj v antikvariáte, kam dolieha spev zo skúšky miestneho súboru. Na Büyükade sa ruch mesta stratil a čas spomalil. V porovnaní s tým, ako plynie v Istanbule, je to naozaj citeľné. Navyše, keď sa vrátime z ostrova, hrá sa práve zápas medzi Galatasaray a Besiktas.


Bývaly sirotinec ukrytý v borovicovom lese ostrova Büyükada.


Posedenie u Hasana Dedeho.


Siluete Istanbulu nedominuje žiadna jednotlivá stavba. Rovnaké miesto v panoráme mesta zaberá Suleymanova mešita, Hagia Sofia či mešita na námestí Beyazit.


Istanbul 3: Od Orient Expressu k židovskej štvrti.
Dnes sa na európsku stranu prepravíme vlakom cez tunel popod Bospor a vystúpime na stanici Sirkeci. Konečnej zastávke slávneho Orient Expressu. Budova stanice sa od roku 1890 nezmenila a cestujúcich púta farebnými okrúhlymi vitrážami. Jej súčasťou je aj reštaurácia s nahodenými čašníkmi, ktorá nadväzuje na staré časy Orient Expressu, ale aj tradičný bufet pre bežných cestujúcich. Dnes sa už do Paríža odviezť nedá, ale reklamy lákajú na nočné vlaky do Sofie.
Zo stanice Sirkeci sa vychádza rovno do rušných ulíc štvrte Fatih. Odporúčam obzrieť si art noveu budovu Vlora Hanı, ktorá je v blízkosti. Naopak, ak sa chcete vyhnúť preplneným miestam, vynechajte Grand Bazaar. Lepším programom je napríklad návšteva Novej mešity alebo malého bistra Serkan Usta, kde sa dá vyriešiť obed za pár lír.
Pri Novej mešite sme si dohodli stretko s Egem. Fascinuje ma tu stánok, v ktorom pán predáva misku zrna za 15 lír. Pre deti, ktoré chcú kŕmiť holubov. Celkovo, pouliční predavači sú pre mňa osobitou kapitolou Istanbulu. Čističov topánok vidno na každom kúsku. Častí sú tiež predavači zapaľovačov alebo vlajok. Najväčší bizár bol pán s váhou, ktorý pozýval ľudí, aby sa odvážili. Fascinujúca je tiež schopnosť zmeniť tovar v prípade zmeny počasia. Napríklad zapaľovače sa vedia v okamihu zmeniť na dáždniky.
Po príchode Egeho berieme električku a ideme do časti Balat, kde nás zase čaká celkom iný Istanbul. Bývalé židovské centrum je dnes plné trojposchodových farebných domov a malebných kaviarní, ktoré pozývajú na posedenie. Svoje miesto si nájdeme v podniku Forno a zostaneme tu až do odchodu poslednej lode, ktorá nás prepraví cez Bospor.


Reštaurácia Orient Express. Pre unavených cestujúcich, ktorí prišli napríklad z Paríža.


Grand Bazaar. Tu zoženiete všetko.


V uličkách bývalej židovskej štvrte Balat.


Nočná plavba do ázijskej časti.


Istanbul 4: Za majestátnosťou mešít a posledná loď cez Bospor.
Deň začína, ako inak, plavbou loďou do európskej časti. A vyhláseným kebabom pri Grand Bazaare. Je neskoré poobedie a zdá sa, že dnes už nič nezažijeme. Ale to ešte nevieme, že máme pred sebou návštevu významných mešít. Začíname v Hagia Sofia, pôvodne kresťanskom chráme. Vstup dovnútra stojí 25 eur, aj to len na balkón. Ege má k tomu výhrady a hovorí, že majestátnosť Hagia Sofia treba zažiť zospodu, z koberca. Ale aj napriek tomu nepovažuje chrám za prefláknutú turistickú pamiatku a hovorí o jej architektúre ako o inšpirácii pre ostatné mešity.
Ďalej pokračujeme k Laleli Mosque, kde si obzeráme vtáčí palác na stene mešity. Ornamentálne a detailné „búdky“ pre vtákov sa vraj v Osmanskej ríši stavali z dôvodu získania si priazne Boha. Aj keď je Istanbul rušné miesto, často sa stane, že počuť spev vtákov. Vtáčie paláce sa okrem Laleli Mosque nachádzajú na viacerých mešitách.
Suleymanova mešita je jedna z najväčších postavených v Osmanskej ríši a Egeho srdcovka. Rozpráva nám nepretržite význame každého jej prvku a o tom, čo si máme všímať. Nielen v interiéri, ale aj v priľahlej záhrade. Naozaj zážitok. Poslednou z mešít je Rüstem Pasha, ktorá je zase známa kachličkovým zdobením s kvetinovými vzormi.
Po intenzívnom výklade ideme opäť do bývalej židovskej štvrte Balat. Do krčmy, kde visia tabule o zákaze fajčenia, a aj napriek tomu všetci fajčia. To Ege komentuje stručne: To je Istanbul, no rules. V krčme posedíme dlho, deadline je posledná loď na ázijskú stranu. A keď prechádzame cez galatský most, na ktorom sú rybári aj počas noci, spomeniem si poslednýkrát na Pamuka. Práve týchto rybárov spomína v knihe v súvislosti so slovom hüzün. Pocitom, ktorý znamená vidět scény a vybavovat si vzpomínky, v nichž se město samotné stává věrnou ilustrací. Pocit, ktorý vyjadruje náladu a podstatu Istanbulu ukrytú v melanchólii.


Mešita Rüstem Pasha a kachličkové ornamentálne zdobenie.


Laleli Mosque a vtáčie paláce postavené ako prejav úcty k Bohu.


V záhrade Suleymanovej mešity.


Kniha o Istanbule od Orhana Pamuka vyšla pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy sa veľa zmenilo. Pamuk písal o odpadkoch, zápachu a nebezpečenstve bočných uličiek. To sa zmenilo a potvrdil nám to aj Ege. Mesto sa za posledné roky zmodernizovalo, a že ešte donedávna by sme niektoré podchody museli v noci vynechať... Ak je niečo z Pamukovej knihy stále aktuálne, je to rozdelenie mesta na európsku a ázijskú časť: Nejvetší předností Istanbulu je schopnost jeho obyvatel vidět své město očima Západu a Východu současne. Často se už ze způsobu, jakým lidé popisujú určité historické události, pozná, zda stojí na pozici Východu nebo Západu. Pro obyvatele Západu znamená 29. květen 1453 Pád Konstantinopole, pro obyvatele Východu je tento den Dobytím Istanbulu.
A samozrejme aktuálny je aj Bospor: Mít možnosť vidět Bospor, třeba zdálky, je pro rodáka z Istanbulu věcí duchovního významu, což vysvětluje, proč jsou okna s výhledem na moře něčím jako mihráby v mešitách, oltáře v křesťanských kostelech nebo tevany v synagogách, a proč jsou všechny židle, pohovky a jídelní stoly v našich obývacích pokojích situovaných k Bosporu postaveny tak, aby směřovaly k oknu.
Aj pre nás sa stal Bospor a rozdelenie mesta témou výletu, keďže sme každý deň pendlovali medzi Európou a Áziou a pri pokojnej plavbe lode komentovali rozdiely medzi oboma časťami. Navyše, po pár dňoch nás začalo bolieť hrdlo. Aké symbolické! Keďže turecké slovo pre Bospor je totožné slovom označujúcim hrdlo.