Tak vcera som odohral moj posledny koncert v huslovej triede mojej oblubenej profesorky.
Aj ked hram na husle uz 11 rokov a mam za sebou asi 30 koncertov, ked som vcera vstaval zo stolicky s jej uvedenim "... zahra vam Wieniawskeho Mazurku v klavirnom sprievode ..." dovalila sa trema, bolo mi teplo, prsty som mal hrozne zalepene a tak som sa nadychol a siel som ku klaviru. Posledny krat som si preladil a spustil som, situaciu som mal pod kontrolou, aj ked sa mi ruky hrozne triasli a moje prsty sa lepili na hmatnik. Bolo to hrozne, pretoze sa mi nedalo poriadne hrat, ale skladbu som dohral a uspesne zakoncil, koniec mi fakt vysiel.
Nervozita opadla a ja som citil uspech, aj ked som to zahral uz aj lepsie. Bol som rad, ze to mam za sebou, ale uvedomoval som si, ze hram pravdepodobne naposledy. Bude mi to chybat, pretoze za posledne dva roky som hral asi najradsej, a tak si budem hrat sam doma pre seba, mozno v nejakej kapele.
Zajtra dostanem vysvedcenie, potvrdzujuce uspesne zakoncenie 2. stupna hry na husle. Ked spominam na vsetky tie trapenia a radosti, ktore som zazil pocas hrania, zda sa mi, akoby to vsetko hrozne rychlo ubehlo. Obcas by som sa chcel vratit spat ...