Ah občas si tak vzdychnem, že tie moje teen deti nie sú dosť bystré, nemajú koníček ktorý by ich nadchol a bavil, žiaden šport čo by robili s vášňou. Že s nadšením robia iba pozeranie youtube / shorts / filmov, alebo prekáranie sa s kamošmi.

Že sa im nechce rozoberať veci aby zistili ako fungujú, a nepýtajú sa na význam života a iné filozofické otázky o ľudoch, smrti, bohoch. Že keď dostanú slovnú úlohu tak sa o dve sekundy vzdajú a nechce sa im rozmýšľať, neberú to ako výzvu. Že nie sú dôslední.

A potom si vzdychnem, a poviem si že každý sme iný, a ani mňa nikdy nebavilo všetko. A že jedného celkom baví s kamošmi vonku naháňať sa s loptou, a trochu matika, druhý je celkom svedomitý keď ho v škole niečo chytí, pokémoni ich celkom chytili, skautská partia ich drží, trochu aj plávanie.
Asi nebudú mať na to ísť na výšku.

Vzdychnem si, a poviem si, že všetko je v poriadku tak ako to je.