Mal som dnes takú až filozofickú úvahu v súvislosti s rodičovstvom a so vzťahom s vlastným dieťaťom (7 ročnú dcéru mám(e))

S dietatom, mam v nej akoby navyse dalsie zrkadlo (spätnu väzbu), kde sa lepsie, z dalsieho uhla vidim aky som a ako sa spravam a kde sa mozem zlepsovat a aj sa mi to postupne dari. dokonca az hlbsie, ze prostrednictvom toho ze som s nou, tak ona je akokeby bránou ci ziaricom detskych energii, ci módov vnimania ku ktorym mam potom ja v sebe o to lahsi, lepsi pristup a viem ich lahsie v sebe prebudzat a aktivovat (nie naopak nechat ich zomriet ako velka cast takych tych prilis vaznych, prilis dospelych suchych ludi bezfarebnych). nemyslim detinskost, skor napr taku jednoduchost a lahkost a radostnost. jasneze z velkej casti je to v nej umoznene neznalostou pomerov vo svete, ale to je jedno, ked taketo energie ci módy vnimania v sebe nezabijes ale naopak reaktivijes a posilujes aj v dospelom móde fungovania (popri aj tom dospelom mode), prejavuju sa v dospelom vedomi ako vacsi odstup a lahkost a tvorivost, az bezstarostnost.