vsetko sa odohralo minulu nedelu.

rano o pol osmej som vstala a sla som k nemu na byt. zacalo kusok mrholit. musela som cakat, lebo este spal. nejaky mily zhovorcivy stary pan ma pred blokom zacal prehovarat, ze nech necakam, nech idem s nim.
niekam na kavu alebo tak. musela som posobit dost neupravene.

asi 178cm vysoke dievca v obnosenej mikine, roztrhanych rifliach, teniskach, ktore o chvilu pojdu za vlast a s podivnym chaosom na hlave. smutna tvar, ziadne farbicky, ostre linky. proste nic. nic na tvari, bordel vo vnutri. stari pani maju vacsinou v zasobe furik predsudkov voci takymto ludom. pohorsuju sa, prskaju ako rozculeni buldoci.

prijemne ma prekvapil.

hura! konecne vstal, obliekol sa a vysiel z bytu. siel o poschodie nizsie. ku kamaratke, zobrat rastlinky. takmer sa nezmestili do mojho, inak dost priestranneho, batohu. pridlhy kvetinac to bol. vosli sme do vytahu. ako isiel dole a spieval svoju notoricky znamu piesen ocelovych lan, kreslila som po skle utekajucich dvier neviditelnu ciaru. kde sa skoncila?

hovoril mi, ze ma strasnu kocovinu. ano. kdesi v cuchovom centre v hlbke mozgu som zaregistrovala mierny alkoholovy opar. podvedome.
hlavne vsak bolo, ze po tyzdnoch planovania to konecne vyslo. teda, nielen nam. aj dazd si naplanoval jedno zo svojich chladnych vystupeni
prave na ten den. akoby sme sa boli dohodli...

nasledovalo najtazsie. zdolat kopec niekde uprostred lesa. kamarat-gentleman ma nechal niest tazky batoh. nevadi. "ale ved...ja som ho chcel povodne niest",povedal, "ale..." nedokoncil vetu. ja viem, to je vzdy tak. kvazi ospravedlnenie a odbocenie od temy. tym sa vsetko vyriesi. vacsinou. aj ja to tak robim. vacsinou.

zdolala som kopec. prebudzala sa vo mne nedockavost-kdeze je ten jeho flek, o ktorom mi tolko rozpraval? asi tyzden dopredu ho poctivo pripravoval. na moj prichod. na prichod rastlin. rastlin v mojom batohu.

pozerala som sa okolo, snaziac sa zapamatat si nejake zachytne body ("v lete budes asi chodit polievat sama, lebo tu nebudem", oznamil mi dopredu), ale vsetky stromy, kry a rastliny vyzerali takmer identicky. avsak to pre tu chvilu nebolo az take dolezite. nahla sa naskytol problem - nevedel si spomenut, kde PRESNE je to hladane miesto. a tak sa zacalo ranne brodenie sa vlhkou lesnou dzunglou. poolamovane konare krizujuce cestu, zakerne cihajuce ostnate kry, ktore len cakali, kedy sa o ne zachytime, aby nas na par sekund mohli zovriet vo svojom pichlavom naruci.

absencia citu.
ABsencia

po 15 minutach namahy, dokladne oznackovani hmyzimi stipancami sme konecne nasli flek. vtip bol v tom, ze nebol nas. rafinovane ukryty, priblizne 1,5 x 3 metre, okolo 25 rastlin - drobcov prikrytych priesvitnymi plastovymi poharikmi.

nechcem byt svina. viem si predstavit, ako by mi bolo, keby mi niekto po viacmesacnej namahe len tak bezohladne vytrhal rastliny a uzival si stavy, ktore v podstate patria mne. hm, patria. zvlastne slovo. rozhodla som sa, ze ked bude cas, ulomim si zopar sisiek. ved oni isto pridu na to, ze im niekto liezol do kapusty.

urobili sme iny flek. niekde uplne inde. tak skryty, ze som normalne mala obavy, ci sa niekedy vymotam z tej hustiny. miesto, kam ludska noha zavita len zriedka. ("kazdy flek sa zo zaciatku zda byt dobry", poznamenal).

prekyprenie pody, jemne vybratie rastliniek z kvetinaca, zasadenie, kvapka nadeje, ze sa uchytia. nadherny obrad. vzduch okolo nasyteny pocitom...zodpovednosti? nie, skor hrdosti. byt hrda na seba, ze som sa podielala na vzniku zivota z maleho semienka.

je to iba na nich, ci preziju vrtochy pocasia. ci budu titansky vzdorovat a rast k nebesiam, rozkonarovat sa. ci ich chloroplastmi nabitymi telickami bude prudit opojna miazga, ktora mi stale dava najavo, kto je silnejsi.

hlupe dievca. necha sa manipulovat ganjou.

neostava nic ine, len cakat. uz teraz som zvedava, ako sa im darilo v prve dni po ich prestahovani. pojdem pozriet.

sladky pocit z pachania ilegalnej cinnosti. ved co, robim to prvy krat. tak sa budem tesit.

som stastna, ze vas mam, "deti moje"...